Riadila som sa podľa Cesara, DVD vol. 3 Mastering Leadership Series, podľa ktorého pri prvom stretnutí so šteňaťom, ale aj cudzím psom treba dodržiavať pravidlo Nedotýkať sa, Neosloviť, Nepozerať sa do očí. Umožníte tak psovi, aby sa lepšie sústredil na zoznámenie, nerozrušíte ho dotykom ani nadšením v hlase ani nevyprovokujete priamym pohľadom do očí. Pes sa tak bude môcť pri zoznámení sústrediť na čuch a nerozruší sa tak veľmi, ako keby ste ho zároveň hladkali, nadšene na neho rozprávali a pozerali sa mu priamo do očí. Pes v prvom rade vníma svet čuchom, potom zrakom a nakoniec sluchom. Ak sa zoznamujú ľudia, podajú si ruky a slovne sa predstavia. Vo vnímaní psa to znamená prísť, nechať sa očuchať a až potom nasleduje ďalšia komunikácia. Ak prídete k šteniatku alebo k cudziemu psovi a hneď sa mu pozeráte priamo do očí, nadšene ho hladkáte a všetko patrične komentujete, je to ako keby Vás pri zoznamovaní cudzí človek zrazu nadšene objal, chytil na ruky, vybozkával, vyštípal Vás za obidve líca a ešte pri tom výskal od radosti. Ja osobne by som reagovala teda riadne zmätene a ak by v tom pokračoval, prešlo by to do podráždenosti a nechuti ďalej s týmto človekom komunikovať, čo sa v podstate rovná tomu, ak pes pri nedodržaní pravidla Nedotýkať sa, Neosloviť a Nepozerať sa do očí zareaguje vrčaním, podráždenosťou, zľakne sa a utečie alebo naopak sa nadmerne rozruší a tým pádom prestáva byť pokojný a submisívny. Takže pri prvom kontakte s Casperom som sa snažila toto dodržať a úprimne je to dosť ťažké, ak prídete do miestnosti, v ktorej pobehuje päť krásnych šteniatok, hryzú Vám šnúrky od topánok a snažia sa na Vás vyskočiť. Takže som sa snažila si ich nevšímať, počkala som kým Casper prišiel ku mne, oňuchával ma, potom zase odbehol, pribehol, atď. Rozprávala som sa počas toho s chovateľkou a až po chvíli keď znova pribehol som sa k nemu sklonila, pomaly ho pohladkala, zobrala na ruky atď.
Ďalším krokom bolo dať Caspiho do prepravky a previezť do Bratislavy. Keď sme vyšli von bol celkom pokojný. Držala som sa Cesarových rád a najprv sme išli na 10 minútovú prechádzku. Teda skôr to bola snaha o prechádzku, lebo samozrejme som netrafila veľkosť obojku a bol mu veľký, takže to skôr vyzeralo tak, že Casper sa motkal po tráve pri mne na veľkom obojku a ja som striehla aby sa mi z neho nevyvliekol :-) No každopádne sme sa potom vrátili späť k zaparkovanému autu, vedľa ktorého bola pripravená prepravka v ktorej sa mal Caspi viesť. Podľa rád psa nesmiete dávať dovnútra nasilu, ale počkať, kým sa sám poddá a dobrovoľne v prepravke ostane. A pes má teda nekonečnú trpezlivosť, ale v tomto prípade musíte mať proste väčšiu trpezlivosť vy, nikam sa neponáhľať, veď v podstate nič neurýchlite. Takže som do prepravky nahádzala postupne maškrty, aby videl, že keď vojde dnu, tak si ich môže vziať. Caspi tam ochotne hneď vliezol, ale na to aby som mohla zavrieť mriežku som potrebovala, aby v tej prepravke aj dobrovoľne ostal. Takže nasledovalo naťahovanie, keď sa Casper snažil vyskočiť, ja som ho prstami štuchla do zátylku, ako to robí suka, keď napomína svoje štence a použila som povel "Tšš"!. Caspi sa na to vždy stiahol späť do prepravky, a za chvíľu sa zase pokúsil vyliezť. Postupne sa chvíľa kým vydržal v prepravke predlžovala a keď už v nej zotrval dlhšie (aspoň pár sekúnd), dala som mu vždy odmenu. Nakoniec si v prepravke pokojne ľahol a nesnažil sa viac dostať von, takže som zavrela mriežku, prepravku sme naložili do auta a vyrazili sme na cestu domov. Celé to trvalo asi 10 minút. Hneď ako sme vyrazili sa ešte v prepravke chvíľu hral s hračkou, čo som mu tam predtým vložila a zaspal. Inak celú cestu do Bratislavy prespal, občas sa prebral, zakňurkal, lebo už zistil, že je preč od mamy a zase zaspal. Ani sme ho nemuseli venčiť.
Po príchode domov sme vybrali prepravku z auta a otvorili mriežku. Ukázala som Casperovi rukou aby vyšiel, on vyskočil a išli sme na prechádzku. Ocino mi medzitým vyniesol všetky veci hore do bytu a išiel domov, takže sme s Casperom zostali sami, čo je naša "základná svorka". Tie prechádzky pred uložením do prepravky a pred príchodom psíka do bytu majú slúžiť na to, aby sa psík fyzicky aj mentálne unavil a tým pádom bol pokojnejší, keď ho konfrontujete s novou situáciou, v ktorej od neho budete požadovať, aby bol submisívny. Pre šteňa je 10-15 minútová prechádzka až až.
Hneď od prvého momentu je šteniatku potrebné stanoviť pravidlá, hranice a obmedzenia. Do nového prostredia, resp. do bytu musí človek vždy vojsť ako prvý, aby Vás pes musel nasledovať. Dominantný pes tak nebude mať tendencie si územie privlastňovať a podobne. Takže som otvorila dvere a než sme vstúpili do bytu som počkala, kým Caspera prestane zaujímať rohožka, moje šnúrky a sadne si, čo v podstate pochopil hneď. Vošla som ako prvá a na vôdzke som ho vyzvala, aby ma nasledoval, takto sme sa prešli po celom byte, do každej miestnosti som vždy vošla a vyšla z nej ako prvá a Casper ma nasledoval. Potom som mu dala dole obojok, poukazovala mu misky, peliešok, pohrali sme sa a zaspal. Celú túto procedúru prepravy a privítania v novom byte Casper zvládol na jednotku, ešte som sa tešila, že ani si nevšimol, že tu nemá súrodencov a mamu a ako pekne všetko robí. No to som ešte netušila, že hneď po zobudení bude Casper celú noc a nasledujúce dva dni stále plakať za mamou. Nepomáhalo nič, ani handrička s pachom jeho mamy, ani hrať sa, ani mojkať, ani maškrtky. Najhoršie to bolo tú prvú noc, ďalší deň už sa to zlepšovalo, ale vonku sa stále nechcel pohnúť z miesta a kňučal, až som z neho bola zúfalá a mala som pocit, že všetky Cesarove rady sú mi na nič a toto malé šteniatko ma nikdy neprijme. Snažila som sa zostať pokojná, aby Caspi nevnímal okolo seba žiadny stres. Kamarátka ma ukľudnila, že to je úplne normálne a niektorí psíkovia plačú aj týždeň. Potom sa to v nedeľu zlomilo a Casper ma začal všade nasledovať ako môj tieň, síce ešte pokňurkával, ale už mi začal aspoň dôverovať a už som vedela, že bude dobre. Prišiel domov v piatok večer a v podstate v nedeľu poobede už bol v pohode a prestal plakať.
Podľa mňa ten spôsob príchodu domov podľa Cesarových rád sa oplatil. Caspera som do ničoho na silu nenútila, ale vždy som počkala, kým si na novú situáciu zvykne sám, či už to bolo zoznámenie alebo prepravka. Myslím, že bol tým pádom oveľa pokojnejší a celý príchod domov prebehol bez problémov a bez toho, aby mal nejakú veľkú traumu z toho, kam zrazu ide a s kým to ide.
Prvý spánok doma vo svojom peliešku
Prvá prechádzka v sobotu ráno
A takto už sa vyvaľoval v pelechu v nedeľu večer :)
Ahoj,
OdpovedaťOdstrániťSom velmi rada ze som natrafila na tvoju stranku. O necely mesiac si ideme do Ciech po steniatko talianskeho chrtika (nie nebude taky uskriekany ako tie spominane v blogu o dostihoch :o) a na nete ako aj v knizkach sa snazim si vsetko o vychove a starostlivosti este nastudovat kolko sa len da. Dakujem teda za tvoj blog, urcite to pomoze viacerym ludom s chrtmi a je to radost citat. Taktiez som nepoznama Cesara Millana, iba Victoriu Stiwell, tak je fajn ze som sa zase niecomu novemu naucila aj cez neho.
Budem sa tesit na dalsie prispevky :o)
Martina (Bratislava)
Ahoj, dakujem ti velmi pekne za komentar, velmi si ma potesila a som rada, ak to niekomu pomoze. Zelam vela zabavy a zazitkov so steniatkom a budem rada, ak obcas napises ako sa vam dari, pripadne o tvojich skusenostiach s vychovou :-)
OdpovedaťOdstrániť