Socializácia šteniatka...ako sme na to išli my.

Asi tak ako každý, kto si prinesie domov šteniatko, aj ja som v prvom momente, keď Casper plakal za mamou začala riešiť, ako mu vynahradiť, že zrazu nie je so svojimi psími rovesníkmi. Na tému kedy a ako šteňa socializovať som na internete a v knižkách našla rôzne protichodné názory, či už samotných cvičiteľov psov, chovateľov alebo veterinárov. Je pravda, že dvojmesačné šteňa nemá za sebou ešte všetky potrebné očkovania a každé stretnutie s neznámym psom pre neho znamená určité zdravotné riziko. Je však otázne, či je správne ho radšej izolovať a chrániť, kým neabsolvuje všetky potrebné vakcíny, čo môže spôsobiť riziko, že pes bude prehnane plachý, či agresívny zo strachu.

Ja som v podstate zvolila strednú cestu. Šteniatko za krátky čas prejde značným emocionálnym a celkovým vývojom, čo predstavuje výbornú príležitosť, ako ho naučiť vďaka včasnej socializácii mnoho nových vecí. Po konzultácii s veterinárom som sa rozhodla Caspera veselo socializovať s ostatnými psami, ale iba s tými, ktorých poznám a viem, že sú pravidelne očkovaní, momentálne netrpia žiadnymi chorobami a pre šteňa, ktoré ešte neabsolvovalo všetky očkovanie nepredstavujú žiadnu vážnu hrozbu. Mala som šťastie a v mojom okolí hneď niekoľko priateľov malo šteniatka približne v Casperovom veku a taktiež starších psov.

Základnú výchovu dostane väčšina šteniatok od svojej mamy, ktorá ich jemným hryznutím do krku vždy upozorní, ak ich chovanie nie je správne. Vedia, že ak sa vzájomne hryzú počas hry, príliš silné uhryznutie môže mať následky a väčšinou sa na to vzájomne upozorňujú zakňučaním. Preto, ak šteniatko pri hre príliš hryzie do rúk, treba hlasno zapišťať. Väčšinou hneď pustí, vtedy treba počkať, kým sa upokojí a až potom pokračovať v hre. Časom pochopí, aké sú hranice pri hre so svojim majiteľom. Aj ja som na začiatku vyzerala, ako keby som mala doma 4 mačky, ale časom Casper prestal, resp. mu vypadali mliečne zuby a už to nebolo tak vidieť :-) Trvalo to, ale nakoniec prestal, dnes sa ešte občas pozabudne, keď už je moc rozbesnený, ale hneď ho pacifikujem.

Každopádne, opäť som naštudovala Cesarove pravidlá a pustili sme sa do toho. Základom je, aby sa šteňa privítalo s novým psov v pokojnom a submisívnom psychickom stave. Submisívny neznamená, že sa musí okamžite slepo a oddane "podriadiť", ale skôr ide o "otvorený" stav mysle, keď je pes ochotný prijímať nové podnety. Základom je, aby sa psi pri stretnutí vzájomne oňuchali, potom pokračuje ďalšia komunikácia. Ak je pes príliš vzrušený alebo naopak nervózny, neprebehne prvé oňuchanie v pokoji a môže vzniknúť nepríjemná situácia. Zo začiatku som Caspera učila, keď som v diaľke pri prechádzke videla psa, aby si pekne sadol a v pokoji počkal, kým pes príde bližšie a potom sa nechal oňuchať (nie moc šťastné riešenie, lebo dodnes keď vidí psa, tak zastaví a nepohne sa ďalej). Zo začiatku bol dosť bojazlivý, sťahoval chvost a preventívne občas "hystericky" zapišťal, ale nikdy som ho nebrala na ruky a nechala ho, aby sa so situáciou vysporiadal pekne sám. Dotykmi som ho zo začiatku nasmerovala, aby sa nechal pekne očuchať, t.j. zadkom k novému psovi a potom som to nechala na ňom. Vždy som sa snažila zostať pokojná, aby vedel, že situáciu mám pod kontrolou a nič sa mu nemôže stať. Postupne mu trvalo kratšie a kratšie, kým sa "oťukal" a začal sa s druhým psom hrať. Takto sme sa hneď prvý týždeň, čo bol Casper doma, zoznámili s vernými členmi našej svorky, s Badooškom a s Babe. Badoo je 5 ročný parson-jack-russel a Babe je jeho dcéra, o 2 mesiace staršia od Caspiho a narodila sa hluchá. Ideálny parťáci na prvá zoznámenie, keďže Badoo už bol zvyknutý na vyvádzanie malého šteniatka a Babe s Caspim si zase vynahrádzali šteniatkovské "hrátky".

Vedela som, že základom je na každú hru vždy dozerať a nenechať ju vyeskalovať, ak by sa náhodou zrazu začali hrať dominantným alebo agresívnym spôsobom (na stupnici od 1 do 10 je to väčšinou 10). Ak sa tak stane, hru treba prerušiť. Vždy si predstavím, ako by to spravila suka-matka, takže Caspera šťuchnem prstom jemne do krku alebo do slabín, dostane povel sadni, čím sústredím jeho pozornosť na seba a počkám, kým sa z 10 upokojí opäť na 0. Až potom hra môže opäť pokračovať. Pes sa tak naučí "dobrému vychovaniu" a pri styku s cudzím psom v budúcnosti nebude rozrušený, ani prehnane pobláznený a nepríde k roztržke, resp. je to menej pravdepodobné. 

Ďalší týždeň sme sa zoznámili s boxerkou Roxi, ktorá je o mesiac mladšia od Caspera. Dvojka na pohľadanie :-)

Potom asi po dvoch týždňoch čo bol Casper doma sme začali chodiť do "škôlky" k pani Ivete na cvičák www.dobrypes.sk. Odporučila mi ju kamarátka, panička Badooša a Babe, ktorej pani Iveta pomáhala s výcvikom hluchej Babe, ktorú dnes všetci voláme "hluchaňka", jej výcvik je založený na posunkoch, ktoré dokonale ovláda a je z nej veselý a hravý psík. Pani Iveta pracuje spolu so svojimi štyrmi boarderkóliami Mendy, Baileys, Sisi a Bacardi, ktoré psíka učia všetkým potrebným "psím manierom", ako sa má správne chovať k ostatným psom, ako sa chovať vo svorke, ako poslúchať svojho "vodcu" a mimo iné je to profesionálna trénerka agility, u ktorej dnes aj s Casperom cvičíme. Týchto päť "dám" na čele s pani Ivetou dalo Casperovi ten najlepší základ pri socializácii s novými situáciami. Ak bol príliš bojazlivý, vyprovokovali ho k hre, ak bol príliš drzý, dostal to patrične pocítiť, ak nechcel prísť na zavolanie paničky, kólie mu jasne ukázali čo sa robí na povel "ku mne". Keby som to nezažila, tak by som tomu neverila, ale pes sa naozaj najrýchlejšie učí nové veci, ak ich ho naučí iný pes, resp. ak ich môže od nich "odkukať". Takto sa Casper bez problémov socializoval so zdravými psami a keď mal už po 4 mesiacoch absolvované všetky ostatné očkovania, postupne sme sa začali zoznamovať aj s cudzími psami, začali sme chodiť na "klasický" výcvik, o ktorom napíšem neskôr, a z Caspera sa stal pes, ktorý je najšťastnejší, keď môže pobehovať s inými psami a provokovať ich do hry. Zatiaľ sa u ňho ani raz neprejavil náznak agresie voči inému psovi, jediné čo robí je, že s hluchou Babe má veľmi zvláštny spôsob hry. Nahlas šteká, pri behu ju váľa na zem, stále do nej strká a vydáva zvuky podobné vrčaniu, ale nie je to to pravé vrčanie. Neprišli sme zatiaľ nato, prečo to robí iba jej, či tuší, že je v niečom iná, neviem. K iným psom si to nedovolil, zatiaľ. Začala som na poslednom spoločnom venčení pre istotu praktizovať, že keď už sa mi to zdá príliš prehnané, tak ich preruším, počkám kým sa Casper zase dostane na 0 a nechám ich pokračovať v hre. Uvidím, či sa jeho chovanie časom zmení. 

Inak sa doslova vyžíva v tom, ak sa mu podarí druhého psa vyprovokovať, aby ho naháňal, v čom mu je verná "parťáčka" paterdálska teriérka Tara. 

Zároveň som sa v rámci celkovej socializácie Caspera s novým prostredím snažila, brávať ho prvých 6 mesiacov na veľa nových miest, aby sa musel vysporiadať s novými situáciami a naučil sa spoliehať na mňa, ako na svojho vodcu svorky, na ktorého sa môže v každej novej situácii spoľahnúť, že má situáciu pod kontrolou (a keď nemá, aspoň som sa snažila tváriť, že mám, ale psa neoklamete :-)) Snažila som sa ho brávať aspoň na jedno nové miesto na venčenie týždenne a zoznamovať ho pravidelne s novými ľuďmi a psami. Brávala som ho na pikniky, opekačky, do nákupného centra, skrátka všade, aby toho čo najviac zažil a vedel, že nová situácia sa nerovná strachu ani panike. Išli sme takto napríklad na výstavu psov do Nitry, kde som vedela, že vstup do haly s množstvom psov, bude pre neho šok. Poprechádzali sme sa vonku a keď som videla, že je dostatočne pokojný na to, aby čelil novej situácii, smelo sme vkročili dnu. Nasledovala mierna panika a Casperove odmietanie pohnúť sa z miesta. Všade okolo chodili ľudia a psi a samozrejme prevládal hluk. Neťahala som ho na silu na vôdzke za mnou, ale prišla som k nemu, nechala som ho sedieť, dávala som pozor, aby na neho nikto nestúpil ani sa na neho nevrhol žiadny pes a snažila som sa, aby zachytil môj pokoj a vedel, že sa nič nedeje. Trvalo to asi 5 minút, keď som videla že sa uvoľnil a osmelil, vykročil a už sme išli pekne spolu po celej hale bez problémov ďalej. Vždy, keď takto zareagoval, čo bolo v ten deň ešte niekoľkokrát, tak som to riešila takto a už postupne to trvalo kratšie a kratšie, kým sa vždy osmelil a bol "v pohode". Bohužiaľ, v hale s veľkými plemenami si jeden pán neustrážil dobermana a ten bez varovania na Caspera skočil. Našťastie ho majiteľ hneď odtiahol, takže mu nestihol nič urobiť, ale Casper sa poriadne zľakol. Vedela som, že ho nesmiem zobrať na ruky a začať hneď "mojkať". Pes nerieši, čo sa mu stalo v minulosti, samozrejme si to pamätá, ale na rozdiel od človeka nie je posadnutý minulosťou a neplánuje si budúcnosť. Síce sa najprv zľakol, ale pobehol ku mne a ja som okamžite pokračovala v chôdzi ďalej, kde zbadal loptičku na zemi, začal ju oňuchávať, rýchlo som zapojila jeho čuch a vábila ho maškrtou, aby išiel ďalej a jeho mozog už dávno vypol nežiaduci zážitok s dobermanom a bol opäť pokojný a hravý. Ak by som ho naopak vtedy hneď zobrala na ruky a začala ho ľutovať a hladkať spôsobom chudáčik môj, čo ti to urobili, tak by sa v psovi naopak tento negatívny zážitok utvrdil, lebo už aj tak rozrušeného psa by som ešte viac rozrušila bľabotaním, ktorému on nerozumie a preniesla by sa na neho moja ľútosť a panika, namiesto pokoja a asertivity, že mám všetko pod kontrolou a môže sa spoľahnúť na svojho "vodcu".
Príklad si požičiam od Cesara, ktorý raz pomáhal Nemeckej Doge s menom Kane. Kane sa naháňal a hral  na podlahe z linolea, až sa pošmykol a celou silou narazil do sklenenej steny. Jeho majiteľka Marina počula náraz a rýchlo sa k nemu ponáhľala s výkrikmi "Preboha, Kane, si v poriadku? Och, ty môj chudáčik ..." a tak ďalej spolu s množstvom rozrušenia a emócií. Aj keď to Marina myslela dobre a bála sa o Kaneovo zdravie, v podstate len posilnila Kanovu úzkosť v danom momente. V prírode, ak by sa Kanovi stala rovnaká nehoda a bol by s ním vyrovnaný pes z jeho svorky, po náraze by ho druhý pes pravdepodobne oňuchal a skontroloval, či je všetko v poriadku. Potom by sa Kane postavil, otriasol a jeho deň by pokračoval ďalej. Nepozastavil by sa nad tou nehodou, možno by si dával trochu viac pozor pri behu po klzkom povrchu. Kvôli reakcii jeho majiteľky si však Kane túto malú nehodu spojil s obrovskou traumou a fóbia bola na svete.
Stálo ma to veľa premáhania hneď sa na Caspera v podobných situáciách nevrhnúť a neľutovať ho a takýchto situácii sme zažili neúrekom, ale myslím, že aj vďaka tomu Casper zatiaľ nemá žiadne fóbie, ani traumy. Akurát je hysterický, keď vidí ihlu u veterinára a na to mi zatiaľ nestačila žiadna trpezlivosť ani pozitívna energia sveta, aby sa upokojil. Vždy to skončí modrinami, škrabancami, hystériou a občas skončí vakcína omylom v ruke veterinára, ale verím, že časom aj na toto nájdem spôsob, ako by sme to mohli zvládať lepšie.

Tento spôsob socializácie sa mi len osvedčil, pani Ivetu a jej štyri veselé dámy srdečne každému odporúčam a môžem len opäť potvrdiť, že trpezlivosť a dodržiavanie pravidiel počas prvých mesiacov života psa prináša svoje ovocie.

Niekto mi v noci vymenil psa....alebo Casper "hormónik".

Tak ako som sa nedávno tešila z príchodu jari a pekného počasia, tak nám jar priniesla aj prvé útrapy. Casper má necelých 10 mesiacov a úspešne sme prežili jesenné obdobie hárania sučiek. Mal vtedy približne 5 mesiacov a jediné, čo sa dialo, že mu raz večer strašne opuchli guľky. Do rána to moc neprešlo, tak som išla veterinárke. Celkom vtipná príhodka, oznámiť veterinárovi, že vášmu psovi opuchli "gule" a vy neviete čo s tým. Tak spravili všetky možné vyšetrenia a výsledok bol, že to má z toho, že hárajú suky a on proste nevie, čo s hormónmi, tak sa mu to takto prejavuje. Super. Našťastie sa to stalo len asi 2-krát a v priebehu ďalšieho dňa mu to vždy odpuchlo. V správaní som si nevšimla žiadne výrazné zmeny, akurát sa spustili nekonečné rituály pri venčení, ak sme náhodou prechádzali okolo miesta, ktoré pred nami už označkovala nejaká sympatická sučka. Majitelia psov-samcov teraz presne vedia o čom hovorím, nepríčetný pohľad, cvakanie zubami, slintanie, atď. Trvalo to možno týždeň a potom to prešlo, prestalo slintanie aj opuchy. A s príchodom jari to tu máme zas, ale asi tak 20x horšie. Pred pár dňami som sa zobudila a niekto mi v noci proste vymenil psa. Stal sa z neho uzlíček nervov, ktorý celý deň prechodí medzi balkónom a vchodovými dverami, vonku na prechádzke sa nevie sústrediť na nič iné, len aby označkoval každý centimeter, cez ktorý prejde a ak náhodou na prechádzke stretneme suku a náhodou aj hára, tak po príchode domov milý Casper síce zaľahne na svoje miesto, ale kňučí, sem tam sa prejde hore-dolu a zase kňučí a kňučí, až ho to potom prestane baviť a zaspí. On sa chudák ale nedokáže uvoľniť ani v spánku a keď zaspí, väčšinou zo sna začne strašne mľaskať alebo mu tečú sliny tak, že pod seba naslintá regulérnu mláčku. Radšej ani nechcem vedieť čo sa mu sníva. Našťastie nemám problémy, že by mal tendencie značkovať si byt, ani sa na ničom a na nikom nesnaží odbavovať (okrem tej hárajúcej sučky), ale dnes už mi ho bolo fakt ľúto, keď na ňom vidím, aký je prepnutý a nedokáže sa ani zahrať so svojou obľúbenou hračkou. Keď má záchvaty kňučania, jediné čo funguje je hlboký nádych a výdych, aby som neprišla o nervy, pošlem ho na miesto a väčšinou to skôr či neskôr prestane. Zistila som, že pomáha, aj keď má v tomto období zvýšenú fyzickú záťaž, lebo vtedy už mu neostávajú sily doma vymýšľať, ale hneď zaspí. Dnes to naozaj vyšpičkoval a ja už som mala čo robiť, aby si to neodniesol, ale našťastie som sa uvedomila, že za to môže jedine príroda a nerobí to cielene. Pes je "naprogramovaný" každého pol roka nakrývať a keď nemôže, tak sa to niekde musí odzrkadliť. V jeho prípade je to nervozita a neustále napätie, niekto bojuje s prehnaným značkovaním v domácnosti, iní majitelia zase s "odbavovaním" sa psa na všetkom, čo mu príde pod labky. Keď sa tak pozerám na svojho "vymeneného" psa, len sa utvrdzujem v tom, že moje rozhodnutie pre kastráciu je správne, samozrejme nie hneď, ale až keď dosiahne úplnú dospelosť (väčšinou 12 mesiacov). Nemám v pláne, aby Casper nakrýval, nie je chovný pes a nevidím dôvod, aby sa každého pol roka takto mentálne a evidentne aj fyzicky trápil. Zajtra mám pre neho pripravenú hodinu agilitu, čo dúfam, že aspoň na chvíľu privolá jeho pozornosť a fyzicky ho unaví. Pevne verím, že môj pokojný a vyrovnaný pes sa mi zase čoskoro vráti do svojho tela a v napätí očakávam ďalšie pubertálne výkyvy, ktoré nás ešte čakajú a sama sebe želám pevné nervy :-)

Exercise, discipline, affection...alebo zahájenie korčuliarskej sezóny.

Konečne sa zlepšilo počasie, Casper už prestal rásť a otvorili sa mi nové možnosti pre nové aktivity s Caspim. Momentálne mám rozčítanú Cesarovu knižku Cesar´s Way a ako v nej, tak aj vo svojom seriáli Cesar presadzuje návod pre šťastný a vyrovnaný život každého psa, ktorý sa skladá z troch základných vecí: fyzická aktivita, výcvik a prejav lásky. Ideálnou aktivitou, ktorú využíva Cesar je korčuľovanie na kolieskových korčuliach. Vo svojej svorke má 30-40 psov a každý pes s ním denne absolvuje približne 20 minút na korčuliach. Naraz dokáže korčuľovať s 10 psami, takže jazdu opakuje niekoľkokrát, kým každý pes nepríde na radu.

V prvom rade ide o fyzickú aktivitu pre psa, ale zároveň aj o výcvik, pretože pes by sa mal počas korčuľovania prirodzene snažiť udržiavať tempo s vodcom svorky a nepredbiehať ho. Je to pre neho to isté, ako keby žil vo voľnej prírode a svorka by sa práve presúvala v rámci teritória na iné miesto. Svorka drží pokope a nasleduje vodcu, kam ich zavedie. Cesar tvrdí, že pre psa je to zábava, keď môže bežať popri svojom vodcovi v rovnakom tempe. Po príchode domov svojich psov odmení vodou a nastane čas kŕmenia, nasleduje oddych a vtedy je ideálny čas, keď svojim psom, môže prejaviť dotykom svoju lásku, keď sú pokojní a vyrovnaní. Takto dostávajú všetky tri základné veci (fyzická aktivita, výcvik a prejav lásky) v tom správnom poradí.

Tak prišiel rad aj na Caspera a klasický beh alebo prechádzku v lese, či naháňanie loptičky som vymenila za korčuľovanie. Išli sme na petržalskú hrádzu, ale hneď ráno, aby ešte nebola preplnená ľuďmi, keďže som netušila, ako bude naše prvé korčulovanie vyzerať a v podstate som od ťahania po úskoky stranou očakávala všetko. Casper je zvyknutý so mnou chodiť behávať, ale málokedy je vtedy zapnutý na vôdzke, skoro vždy je pustený na voľno, sem-tam si odbehne, ale v podstate sa stále drží pri mne. Na hrádzi som ale nemala odvahu ho pustiť na voľno, aby ho nezrazil nejaký cyklista alebo auto, ktoré sa tam občas mihne. Tak som obula korčule, Caspera zapla do popruhov a vyrazili sme. Po prvých metroch popruhy povolili, zostala mi v ruke vôdzka s popruhmi pripnutými na opačnej strane a vyškerený Casper, ktorý zostal stáť meter odo mňa a čakal, čo sa bude diať. On totiž kým sme došli na hrádzu stihol v aute obhrýzť tie popruhy natoľko, že sa zlomila pracka, ktorá mu ich upína okolo hrudníka a pri napnutí sa povolila. Takže pokus číslo dva, zapla som ho na klasický kožený obojok pre chrtov a vyrazili sme. Najprv som išla pomaly, aby si zvykol, čo sa bude diať. Milo som bola prekvapená, Caspi veselo poskakoval pri mne ako srnka, neťahal ani mi nebehal pod korčule. Sem tam sa mykol alebo prebehol poza mňa, keď zbadal niekde na opačnej strane psa alebo niečo, za čím by za normálnych okolností odbehol, ale keď som šklbla vôdzkou pochopil, kde sa má držať. Sem-tam som stratila rovnováhu a už som sa videla na zemi s rozbitými kolenami, ale našťastie bez ujmy. Na prvýkrát sme išli iba 25 minút a striedala som rýchle tempo s pomalým a sem-tam som dávala oddych (nie, Casper oddych nepotreboval :-). Do leta to ešte vyladíme a verím, že to bude ideálna aktivita na skoré letné rána, keď sa Casper vybehá, kým ešte nebude vonku 30 stupňov a zvyšok dňa prespí v chládku na svojom petržalskom balkóne :-)

Prvá dostihová skúsenosť...a aj posledná.

Casper má takmer 10 mesiacov a minulý víkend sa spustila tohtoročná dostihová sezóna na dráhe u rakúskych susedov v Marcheggu. Vždy som chcela aby si to Casper vyskúšal a ak by ho to bavilo, tak som bola samozrejme pripravená sa do toho pustiť na plno. Takže sme sa 13.3.2011 prihlásili na prvý tréning na psie dostihy a ráno o 9tej sme vyrazili do Marcheggu, ja plná očakávaní a príjemných zážitkov, Casper poloprispaný neochotne vliezol do auta s výrazom, že on teda ráno o 9tej žiadne aktivity teda rozhodne vykonávať nebude.
Moja predstava bola, že to bude príjemne strávený deň, kde sa zoznámime s ostatnými majiteľmi a rovnakými psami, Casper sa poriadne vybehá a s novými zážitkami pôjdeme domov. Vedela som od začiatku, že psie dostihy ako také sú veľmi spornou záležitosťou, hlavne v Spojenom kráľovstve, kde majú minimálne rovnakú obľubu ako konské dostihy u nás, búrlivo sa na psích dostihoch stávkuje, všade počuť krik a štekot. Beh loviaceho chrta je podľa mňa neuveriteľne krásny zážitok pre oko, pri pohybe vidno na psovi každý sval a chvíľami robí také obrovské kroky, že  na momentkách z dostihov to vyzerá, ako keby letel vzduchom a nie bežal.

Profesionálne psie dostihy vyzerajú asi takto:

Bohužiaľ za krásou dostihových šampiónov sa ukrývajú po pár rokoch rôzne zdravotné problémy, či už je to artritída, problémy s kĺbmi, dolámané prsty na labách alebo nohy. Hlavne v Spojenom kráľovstve sa neustále rieši problém vyslúžilých dostihových chrtov, ktorí bohužiaľ v priemere po 4 rokoch aktívnej dostihovej kariéry prestanú svojim majiteľom zarábať na dostihoch peniaze a v tom najlepšom prípade skončia v špecializovaných útulkoch  a organizáciách (napr. Chrti v nouzi), z ktorých si ich potom adoptujú rodiny po celej Európe. Samozrejme, profesionálna kariéra dostihového vipeta nebol smer, ktorým som mala v pláne sa vyberať a ani nechcem podporovať myšlienku psích dostihov kvôli peniazom a stávkam. Skôr som to brala vždy tak, že pre chrta je prirodzené loviť návnadu a má z toho radosť a pôžitok a je to pre neho niečo ako keď si napríklad lyžiar dobre zalyžuje na výborne upravenom svahu a za dobrého počasia. Tak som tento pôžitok samozrejme chcela svojmu psovi dopriať a vyrazili sme na spomínaný dostihový tréning.
Hneď pri príchode mi bolo čudné, že všade zaparkované samé autá so slovenskými a českými evidenčnými číslami. Prišli sme celkom skoro, okolo 9.30, takže tam bolo zatiaľ asi 10 psov, čo sa viac-menej stratilo. Trvalo mi chvíľu, kým sa mi podarilo zistiť, ako to na tréningu funguje, ale musím hneď povedať, že rakúske tetušky a ujko, ktorí to tam vedú, sú veľmi milí a ochotní, napriek tomu, že im to tam na 95% obsadili Slováci a Česi, nie všetci s dobrou výchovou, ale k tomu neskôr. Tetuška Fridl mi narýchlo všetko vysvetlila. Takže funguje to tak, že ráno najneskôr 9.30 prídete so psom, nahlásite meno a dĺžku trate, ktorú chcete, aby pes odbehol (skúsené chrty väčšinou 480m, menej zdatní bežci a začiatočníci väčšinou 360m a ďalej 120m, 100m, 80m, 30m, atď) a čakáte, kým prídete na radu. Pôvodne som Caspera nechcela dávať hneď behať, ale chcela som aby najprv trénoval na svoju hračku a striedavo na návnadu, ale Ujo na neho pozrel a povedal, že netreba, že vipet sa predsa chytí hneď a napísal nás teda na 80m, čo mal byť Casperov prvý beh. Všade postávali skupinky chovateľov so svojimi psami, niektorí milí na pohľad, iní zazerali. Postupne sa začali schádzať psi až tipujem, že sa ich tam nazbieralo možno 60-80 a beh na 80m bol naplánovaný až ako jeden z posledných behov dňa. Tak som zobrala Caspera a išli sme sa poprechádzať okolo trate.

Úprimne, bol z toho prostredia riadne zmätený nie len môj pes, ale aj ja. Všade kam som sa pozrela, boli štekajúce, zavíjajúce psy trhajúce sa z obojkov a postrojov, ktoré už sa  nevedeli dočkať, kedy budú môcť ísť naháňať návnadu na dráhe. A teraz si zoberte, že ten pes niekedy čaká aj 2-3 hodiny, kým sa dostane na radu a 2 hodiny je v tomto stave absolútneho vytrženia, keď nevníma ani povely pána, jediné čo mu ide v hlave je zvuk návnady, ktorý počuje pri každom štarte psov a "behať, behať, behať". Potom pes konečne príde na radu, vyletí z boxu, odbehne svoju trať na konci ktorej ho čaká majiteľ, po dobehnutí, keď psy dobehnú návnadu (na čo niektorí čakali zopár hodín) konečne vidíte, ako ten pes prežíva svoje absolútne šťastie, že odbehol, majiteľ ho odvedie z dráhy a hneď ako je pes za plotom a počuje zase zvuk návnady z ďalšieho behu, opäť je späť v tom vyšpičkovanom stave "loviť, behať, loviť, behať". Majiteľ psa berie "vyklusať", väčšinou na pokojnejšie miesto mimo dráhy, kde sa s ním poprechádza v pomalom tempe 15-20 minút, aby sa pes po takom behu prirodzene upokojil mentálne a aj svaly. Ak chce majiteľ, aby pes absolvoval ešte jeden tréning, meno psa nechá naďalej pripnuté na štartovacej tabuli a čaká, kým sa otočí celé kolo a pôjde sa znova (opäť pár hodín).
Ako sme sa začali motať popri dráhe, videla som, že Casper sem tam započul a zaostril na návnadu, ale väčšinou sa hneď spustil spomínaný hukot, štekot a zavíjanie a krik majiteľov na psov, takže môj pes si zrazu v strede chodníka sadol a pozeral ticho okolo seba. Mne to prišlo také smiešne, že ani môj pes ako keby neveril vlastným očiam, kde sme sa to ocitli, že zo mňa v momente opadol počiatočný šok a povedala som si, že ale veď počkáme, kým prídeme na radu a potom sa rozhodneme ako ďalej. Prešli sme to celé dokola a našli sme pár výnimiek psov, ktorí v tichosti ležali obďaleč dráhy v aute vo svojej prepravke, oddychovali so svojimi majiteľmi a čakali na svoj "beh". Takto som si presne predstavovala, že to má vyzerať u psa, ktorého majiteľ to robí pre zábavu psa a nie pre seba. Bohužiaľ, na ruke sa to dalo spočítať. Títo majitelia boli väčšinou milí ľudia, ktorí sa so mnou dali do reči, poradili, porozprávali mi, bez nejakého odporu či neochoty, či nebodaj strachu z budúcej konkurencie.  Ako som sa prechádzala, občas sa pri mne zastavili iní ľudia, pýtali sa, odkiaľ je Casper, podaktorí, keď zistili, že nemá rodokmeň pôvodu, už sme pre nich neboli na ďalšiu diskusiu zaujímaví, a keď som túto skutočnosť nespomenula, tak sa ho snažili všemožne zaradiť do nejakého vrhu z nejakej chovateľskej stanice, aby si mohli hneď v hlave pospájať, akých má asi rodičov s akými výsledkami. Vyvrcholilo to tým, že sa pri mne pristavila jedna pani s dvomi uškriekanými talianskymi chrtíkmi, ktorí skákali a štekali po všetkom, čo zbadali, na čo Casper opäť zareagoval tak, že si sadol, ticho na nich pozeral a evidentne sa snažil pochopiť, či sa na neho hnevajú alebo sa chcú hrať, lebo striedavo vrtel chvostom a striedavo sa snažil schovať za mňa. Milá pani sa ako niekoľko ďalších ľudí pred ňou, začala vypytovať, odkiaľ Casper je. Po chvíli sa tam rozhorčene začala rozhadzovať, že čo to je za nápad, kúpiť si "nepapierového" vipeta a že ona jeho chovateľku teda veľmi dobre pozná, čo je to za "hroznú" ženskú, že si dovolí mať nepapierový vrh. Ja na Casperovu chovateľku nedám dopustiť, napriek tomu, že som ju predtým nepoznala, je vždy ochotná nám v hocičom pomôcť, sama má doma 6 chrtov, je to veterinárka, o Caspera sa vzorne starala a rozhodne má viac jasno vo svojom konaní, ako táto "milá" pani s upišťanými neurotickými chrtíkmi. Milá pani podľa mňa vôbec netušila o koho ide a podľa nej evidentne pes bez rodokmeňa pôvodu nemá právo behať po rovnakej zemi ako "papierový" pes. S pani sa nedalo inak, ako jednoducho v strede rozhovoru odísť. Bola som rozhodnutá, že sadám do auta a napriek svetlým výnimkám z tejto "prepnutej" psíčkarskej komunity odchádzam. Po ceste k autu sa ku mne pristavila jedna pani, ktorá bola svedkom tejto "scénky" a povedala mi, že nech si z toho nič nerobím, že veď ide o psa, bohužiaľ sú aj takí ľudia, ktorí na to zabúdajú. Postupne prišla ďalšia slečna, ktorá mi neskôr aj pomohla v cieli, keď Casper dobehol, stretla som ďalšieho pána, ktorý zhodou okolností Casperovu chovateľku pozná, ale nepovedal by o nej krivé slovo, na rozdiel od vyššie spomínanej pani. Tak som sa proste obrnila hrošou kožou a povedala som si, že už keď tu čakám 3 hodiny, tak to predsa nevzdáme. Casper sa síce moc na beh netváril a skôr tam mal toho všetkého asi aj plné zuby, ale zvládol to. Videla som, že je ešte pomerne pokojný, neskákal, ani sa nervózne nešklbal z obojku, tak sme ostali.
Pre lepšiu ilustráciu, atmosféra a nálada psov pred behom je asi takáto:

Beh na 80 m prišiel na rad o 1hej poobede a celé sa to zomlelo za necelú minútu. Začiatočníci ako je Casper štartujú po jednom a z "voľného" štartu, čiže nejdú z boxov, ako je na videu vyššie. Cieľom je, aby pes sledoval celý beh návnadu, nič neodpútavalo jeho pozornosť. V cieli by mal do návnady zahryznúť(začiatočník) a mal by vám ho tam odchytiť, na začiatku vraj najlepšie niekto cudzí, aby pes nebežal za svojim majiteľom na konci trate, ale za návnadou. Takže Caspera som chytila v stoji rukami medzi mojimi nohami, ujo povedal, že ho mám pustiť, keď sa spustí návnada a uvidíme, či pobeží. Návnada sa rozbehla, ja som ho pustila a milý Casper odšprintoval 80m úspešne na koniec dráhy za návnadou a dokonca ju vraj na konci "zakusol", ako mi povedala slečna, čo mi ho tam odchytávala. Ujo ho pochválil, že super a že teda ďalšiu nedeľu na ďalšom tréningu....a na toto sme tam my strávili 4 hodiny čakania. Keď som prišla pre Caspera do cieľa, viac-menej bol dezorientovaný a to, že minútu predtým niečo naháňal, už podľa mňa aj zabudol. Išla som sa s ním prejsť ďalej od trate na pole za areálom a snažila som sa si utriediť dojmy z celého tohto dňa.

Musím uznať, že vidieť bežať všetkých tých chrtov, bol naozaj krásny zážitok. Napriek nepríjemnostiam som tam stretla aj veľmi milých a ochotných ľudí a aj zopár pokojných a vyrovnaných psov. Naučila som sa zase nové veci o strave a kĺboch u chrtov, o rôznych iných aktivitách a aj to, že Casper nie je sám, ktorého strašne baví kradnúť veci, ale robia to snáď všetky vipety, čím nepozorovanejšie, tým lepšie. Napriek tomu, si nemyslím, že by to pre môjho psa bol taký absolútny zážitok, ktorý by mu chýbal ku šťastiu. Posudzujem to ale z pohľadu absolútneho dostihového amatéra, nemala som v pláne sa tomu so psom venovať na profesionálnej úrovni a skôr som v tom videla zdroj zábavnej aktivity pre psa. 90 % majiteľov, s ktorými som sa rozprávala, okrem dostihov, coursingu  a vlastnej záhrady svojho chrta v živote nepustili z vôdzky, lebo vraj naháňa všetko, čo vidí. No tak to sa teda tomu psovi ani nedivím, ak túto dostihovú procedúru absolvuje každý víkend. Pes sa mi zdal absolútne vyčerpaný a vystresovaný už len z toho času, ktorý strávi v absolútnom vypätí všetkých zmyslov, keď čaká na svoj beh, ktorý ho už potom vyčerpá totálne na dno jeho možností. Ja mám momentálne psa, ktorého bez problémov venčím na voľno, teda nie na sídlisku, lebo to je predsa len príliš nebezpečné, ale v lese alebo na poli ho môžem pustiť, bez toho, aby mi zdrhol za prvým mihnutím sa v tráve (uznávam, občas naháňa cyklistov, ale na tom pracujeme :-). Chápem, že pre majiteľov, ktorí si nemôžu dovoliť venčiť chrta na voľno, sú dostihy a coursing ideálnou aktivitou pre vybitie energie aj fyzický tréning psa. Casper nekňučí, ak by sa chcel niečoho dožadovať, šteká zatiaľ len ak sa hrá so psami v rámci hry a chôdzu pri nohe má tiež celkom zvládnutú bez šklbania sa z obojku. Nechcem, aby sa z neho stal vystresovaný pes, ako tí, ktorých som videla na tých dostihoch, samozrejme česť výnimkám. Škoda, že nie každý pes sa z toho môže tak tešiť a užívať si to, ako tých pár pokojných výnimiek, ktoré som tam videla, ale to už je vo veľkej miere aj o prístupe majiteľa. Casper sa síce preukázal ako dostihový talent, ale myslím, že jeho energiu v pohybe a záujem skôr nasmerujem iným smerom, ako sú umelé zajačiky na dostihoch, či v coursingu a myslím, že nebude o nič menej šľastný ako vipety, ktoré behajú dostihy každý víkend. Uvidíme.

Čo priniesla jar...alebo neľutujem :-)

Trošku som to tu zanedbávala, ale nebolo teraz moc času, lebo vyšlo slniečko, konečne opadla hnusná zima a s Casperom sme trávili veľa času vonku na prechádzkach. Paničke samozrejme potom zostával ledva čas na prácu a nie na písanie blogov :-)

Dnes na mňa asi doľahlo to pekné počasie a jarná atmosféra a rozhodla som sa podeliť sa o svoju radosť, že som sa rozhodla svoj život zdieľať so psom a napriek dlhému váhaniu to bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť. Áno, mnoho ľudí sa nad tým možno pozastaví s myšlienkou „veď to je len pes“ a bohužiaľ som vďaka tejto téme nevedomky prišla aj o zopár "priateľov". Casper môj život ale zmenil o 180 stupňov. Pes nerieši minulosť, ani čo bude zajtra, pes prežíva prítomnosť a teší sa z každého práve prežívaného okamihu. Vždy keď s ním idem do prírody a pustím ho na voľno, pozorujem ako pobehuje, naháňa imaginárne myšky pod listami, kope jamy, pribehne ku mne, odbehne k ďalšej vykopanej jame, šteká a vidím na ňom, že má radosť. Nemyslí na to, že včera dostal vynadané, lebo rozhrýzol tenisku, nemyslí na to, že zajtra ho čaká očkovanie u veterinára, myslí na to, ako sa mu dobre behá, ako by najlepšie chytil toho bieleho motýľa čo mu poletuje okolo hlavy a ide z neho taká pozitívna energia, že sa nedá, aby sa ňou človek tiež "nenakazil". Naučila som sa, že nervozitou a krikom nič nedosiahnem, iba ak Casperovu nervozitu a zmätenosť. Môj život je zrazu vyrovnanejší, prestali ma trápiť veci z minulosti a žijem prítomnosťou, neriešim, čo by bolo keby, ale snažím sa užívať si všetko čo prichádza. Venujem Casperovi veľa času a hlavne prvých 8 mesiacov som sa poctivo venovala všetkému čo sa dalo, aby sa z neho stal socializovaný, vyrovnaný a šťastný pes. Pre niektorých v mojom okolí to bolo možno nepochopiteľné, že sa celý môj život a voľný čas odohrával iba okolo psa, ale ja mám vďaka tomu psa, ktorý netvrdím, že je dokonalý, ale môžem s ním kamkoľvek ísť, nemá problémy so správaním (zatiaľ J), nebije sa, nie je agresívny, ja rešpektujem jeho potreby a on rešpektuje mňa. Samozrejme bojujeme s pubertálnymi záchvatmi hlavne selektívnej hluchoty, ale sme na najlepšej ceste to zvládnuť. Aby som niekoho možno vyviedla z omylu, môj pes nie je ten typ rozmaznaného domáceho miláčika a lá čivava. Nespí v posteli, nedostáva jedlo od stola, nemá problém zostať doma sám a nemusím mu k tomu púšťať televízor ani rádio, nenosím ho v kabelke z krokodílej kože ani mu na noc neobliekam pyžamko. Neznamená to, že je menej šťastný, ani to neznamená, že dostáva o to menej lásky. Blízki priatelia aj rodina nás už berú ako zohranú dvojku, prežívali a žijú to s nami od začiatku a dokonca aj "nepsíčkari" sa radi škodoradostne zasmejú na každej "lumpárine", čo Casper vyvádza. Nerozhodla som sa pre psa preto, aby bol doma 8 hodín zatvorený kým som v práci a potom som mu to cez víkendy vynahrádzala, ani som sa nerozhodla pre psa, aby mi nahrádzal dieťa či kamarátku, ale som sa rozhodla pre psa, ktorý bude mojim verným spoločníkom, pes je pes a nie človek, ak ľudia psa poľudšťujú a snažia sa z neho spraviť štvornohého človeka so srsťou, ubližujú tým predovšetkým psovi. Áno, je to živá bytosť za ktorú mám zodpovednosť a áno, samozrejme, že v záchvatoch lásky ho stískam a dostáva „pusinky“, ale psovi treba umožniť byť hlavne psom a žiť vo vyrovnanej svorke, inak vznikne problém.  Tak ako mi on dáva rovnováhu, pozitívnu energiu a každý deň ma niečím novým prekvapí, či už je to odhryznutý roh stoličky, alebo zvládnutý nový povel, tak sa mu ja snažím vracať jeho lásku a rešpekt, aby mal naplnený a vyrovnaný život. Pes sa stal mojím novým "koníčkom" a nebudem preháňať, ak poviem, že aj zmyslom života. Beháme, skáčeme cez prekážky, chodíme na cvičáky, stretávame sa so psími aj paničkinmi kamarátmi a myslím, že sme na najlepšej ceste podľa Cesara Millana časom dosiahnuť spokojnosť a vyrovnanosť psa a aj majiteľa. Najnovšie táto téma začala zasahovať aj do môjho profesijného života a ak všetko pôjde ako má, budú si môcť aj ľudia na Slovensku kupovať Cesarove knižky vo svojom rodnom jazyku. Ale nepredbiehajme. Každopádne, každému, kto sa rozhodne zdieľať svoj život so psom, odporúčam zvážiť metódy Cesara Millana a hlavne, či budete mať dostatok času sa psíkovi hlavne počas prvých dvoch rokov venovať. Ak áno, vrelo odporúčam a už sa neviem dočkať, keď spolu s mojou rodinou niekedy v budúcnosti bude vyrastať aj malá psia svorka.

Zachránený Byron...alebo na Slovensku je to tak.

Nedávno som sprostredkovane zažila situáciu, pri ktorej mi veru bolo aj chvíľami do plaču a rozum mi zastával nad brutalitou a bezohľadnosťou niektorých ľudí a nad nedomyslenými slovenskými zákonmi ešte viac.

Vďaka známej sociálnej sieti facebook som sa 10. februára 2011 dočítala v statuse chovateľky od ktorej mám Caspera, že sa niečo stalo whippetovi Byronovi, ktorý je vlastne jej šteňa z predchádzajúceho vrhu ako bol Casper a ktorého pred 5 rokmi predala pani Adamovovej z Humenného. Nedalo mi neopýtať sa, čo sa deje a v nasledujúcich riadkoch sa pokúsim priblížiť, čo sa vlastne stalo. Mená zúčastnených osôb nie sú vymyslené a uvádzam ich úmyselne, ak by sa náhodou niekto s týmito ľuďmi niekedy stretol, aby vedel, čoho sú schopní.


Casperovu chovateľku Petru 11.02.2011 kontaktovala pani Miriam z obce Lekárovce, okres Sobrance, že našla túlavého psa plemena Vippet (Byron) a podľa tetovacieho čísla zistila, že Petra je jeho chovateľkou. Ona tohto psa ako šteniatko predala pani Adamovovej z Humenneho. Teraz, o 5 rokov neskôr, sa pes tri mesiace túlal, bol v zlom zdravotnom a psychickom stave, zjazvený, zablšený, až ho našla pani Mirka a kontaktovala Petru. Petra pátrala po pani Adamovovej a zistila, že sa presťahovala do zahraničia, preto sa dohodla s pani, ktorá psíka našla, že si príde psa prevziať, nakoľko ako chovateľka má podľa kúpno-predajnej zmluvy s pani Adamovou právo psíka odobrať, keď zistí, že sa s ním zle zaobchádza. Dohodli sa, že Petra príde pre psíka a zoberie ho k sebe do opatery. Situácia sa zdala byť úspešne vyriešená.

Dňa 16.02.2011 však k pani Mirke prišiel pán DANKO a hrubo ju fyzicky napadol, tvrdil, že nájdený pes je jeho, psa si jednoducho vzal a pani Mirke strelil facku. Mirka samozrejme hneď informovala Petru, ktorá spolu s otcom 17.2.2011 prišla pre psa do Lekároviec. Bohužiaľ, Lekárovce sú malá obec na Východnom Slovensku, čo danej situácii vôbec neprospelo. Petra, ako súkromná veterinárna lekárka, bola osobne skontrolovať situáciu u spomínaného pána Jána Danka a jeho syna Martina, a zistila, že chová väčšie množstvo psov vo voliére v zlých podmienkach (vipet vo voliére celu zimu!!!). Psy neboli vakcinované minimálne štyri roky. K vippetovi Byronovi, ktorého je Petra chovateľkou, pán Danko nemal žiadne doklady, tvrdil, že pani Adamovova mu ho darovala a následne sa odsťahovala do zahraničia. Petra okamžite upovedomila starostu obce a políciu, avšak bez žiadneho záujmu. Polícia prípad vôbec neriešila, napriek podanému trestnému oznámeniu za fyzické napadnutie a tvrdila, že stačí že pán Danko má s pani Adamovou ústnu zmluvu, že mu psa zverila a nemusí sa viac preukazovať. Naopak začali obviňovať Petru s otcom z neoprávneného vstupu na ich pozemok a fyzicky ich napádať. Napriek prehláseniu prítomnej veterinárky, že pes je v hroznom stave, napriek chýbajúcemu preukázaniu vlastníctva psa zo strany pána Danka a napriek podanému trestnému oznámeniu za napadnutie pani Mirky polícia odmietla pánovi Dankovi psa odobrať a páni príslušníci jednoducho z miesta odišli.
V tejto zúfalej situácii sme začali zisťovať v rôznych organizáciách na pomoc týraným zvieratám, aké sú možnosti. Všade však boli bezradní, keďže polícia sa Petre v danej veci nezmyselne otočila doslova chrbtom. Ku psovi sa bohužiaľ nedalo žiadnym spôsobom dostať, pretože ho pán Danko uviazal na reťaz a zavrel v maringotke. Petra išla teda ešte raz podať trestné oznámenie na krajskú políciu do Michaloviec, ktorá jej ale tiež nepomohla. Bohužial v tejto situácii a pokročilej večernej hodine musela Petra tým pádom psa nechať u pána Danka a odísť. Na radu hlavnej inšpektorky Slobody zvierat ďalší deň dala podnet na prešetrenie situácie v záujme zabránenia šírenia prípadnej nákazy aj na Regionálnu veterinárnu správu v Michalovciach, čo bola posledná možnosť, ako psa odobrať pánovi Dankovi. Opäť sa však záležitosť nikam neposunula, nepomohlo ani hrozenie právnikmi ani médiami. Nedalo sa spoľahnúť iba na možnosť, že sa psíkovi podarí opäť utiecť a Petra prostredníctvom pani Miriam nakoniec podala cez starostu obce Lekárovce žiadosť o odkúpenie psa od pána Danka. Tu sa ukázal pravý charakter tohto pána, ktorý si vypýtal sumu 200 EUR, podpísal s pani Miriam novú kúpno-predajnú zmluvu, podľa ktorej viac nemá na psa žiadny nárok a 22. februára 2011 Petrin otec úspešne priviezol Byronka z Lekároviec domov k Petre a jej svorke 2 vipetiek, 2 greyhoundiek a 1 greyhounda. Pán Danko nakoniec prejavil svoju "veľkorysosť" a Petre okrem utýraného Byrona pribalil aj jednu ročnú šarpejku.

Čo k tomu dodať? Bohužiaľ, na Slovensku je to tak. Pes je podľa slovenského zákona považovaný za vec, takže vraj neexistuje legálne odobratie psa majiteľovi na základe týrania zvieraťa. Na políciu ako štátny orgán na ochranu práv občana sa na Slovensku podľa tejto skúsenosti nedá spoľahnúť, na ich slepotu a ignoráciu však áno. Právnik sa žiadnym prípadom nebude zaoberať, ak to nie je podané na súde, čo v tomto prípade neprichádzalo do úvahy, pretože jednať bolo treba okamžite. "To už tu naozaj nikto nič negarantuje?" Jediné, na čo sa ešte v tomto svete dá spoľahnúť, je ľudská chamtivosť (pána Danka), vďaka ktorej Byron teraz oddychuje v teple na gauči spolu s Petrou a jej svorkou. Polícii, pani Adamovovej a pánu Dankovi aj so synom prajem pokojný spánok a Petre, pani Mirke a všetkým, ktorí pomohli, patrí moja vďaka a úcta a Byronkovi prajem veľa príjemných chvíľ v novom domove, má pred sebou ešte dlhú cestu a zároveň ešte väčšinu svojho života, vďaka ktorej dúfam zabudne na svoje doterajšie zážitky!

 

Dnes, 6.3.2011, som dostala fotky Byrona, ako sa mu darí a ako vyzerá, že je na najlepšej ceste všetko zvládnuť, držíme palce! :-)