Asi tak ako každý, kto si prinesie domov šteniatko, aj ja som v prvom momente, keď Casper plakal za mamou začala riešiť, ako mu vynahradiť, že zrazu nie je so svojimi psími rovesníkmi. Na tému kedy a ako šteňa socializovať som na internete a v knižkách našla rôzne protichodné názory, či už samotných cvičiteľov psov, chovateľov alebo veterinárov. Je pravda, že dvojmesačné šteňa nemá za sebou ešte všetky potrebné očkovania a každé stretnutie s neznámym psom pre neho znamená určité zdravotné riziko. Je však otázne, či je správne ho radšej izolovať a chrániť, kým neabsolvuje všetky potrebné vakcíny, čo môže spôsobiť riziko, že pes bude prehnane plachý, či agresívny zo strachu.
Ja som v podstate zvolila strednú cestu. Šteniatko za krátky čas prejde značným emocionálnym a celkovým vývojom, čo predstavuje výbornú príležitosť, ako ho naučiť vďaka včasnej socializácii mnoho nových vecí. Po konzultácii s veterinárom som sa rozhodla Caspera veselo socializovať s ostatnými psami, ale iba s tými, ktorých poznám a viem, že sú pravidelne očkovaní, momentálne netrpia žiadnymi chorobami a pre šteňa, ktoré ešte neabsolvovalo všetky očkovanie nepredstavujú žiadnu vážnu hrozbu. Mala som šťastie a v mojom okolí hneď niekoľko priateľov malo šteniatka približne v Casperovom veku a taktiež starších psov.
Základnú výchovu dostane väčšina šteniatok od svojej mamy, ktorá ich jemným hryznutím do krku vždy upozorní, ak ich chovanie nie je správne. Vedia, že ak sa vzájomne hryzú počas hry, príliš silné uhryznutie môže mať následky a väčšinou sa na to vzájomne upozorňujú zakňučaním. Preto, ak šteniatko pri hre príliš hryzie do rúk, treba hlasno zapišťať. Väčšinou hneď pustí, vtedy treba počkať, kým sa upokojí a až potom pokračovať v hre. Časom pochopí, aké sú hranice pri hre so svojim majiteľom. Aj ja som na začiatku vyzerala, ako keby som mala doma 4 mačky, ale časom Casper prestal, resp. mu vypadali mliečne zuby a už to nebolo tak vidieť :-) Trvalo to, ale nakoniec prestal, dnes sa ešte občas pozabudne, keď už je moc rozbesnený, ale hneď ho pacifikujem.
Každopádne, opäť som naštudovala Cesarove pravidlá a pustili sme sa do toho. Základom je, aby sa šteňa privítalo s novým psov v pokojnom a submisívnom psychickom stave. Submisívny neznamená, že sa musí okamžite slepo a oddane "podriadiť", ale skôr ide o "otvorený" stav mysle, keď je pes ochotný prijímať nové podnety. Základom je, aby sa psi pri stretnutí vzájomne oňuchali, potom pokračuje ďalšia komunikácia. Ak je pes príliš vzrušený alebo naopak nervózny, neprebehne prvé oňuchanie v pokoji a môže vzniknúť nepríjemná situácia. Zo začiatku som Caspera učila, keď som v diaľke pri prechádzke videla psa, aby si pekne sadol a v pokoji počkal, kým pes príde bližšie a potom sa nechal oňuchať (nie moc šťastné riešenie, lebo dodnes keď vidí psa, tak zastaví a nepohne sa ďalej). Zo začiatku bol dosť bojazlivý, sťahoval chvost a preventívne občas "hystericky" zapišťal, ale nikdy som ho nebrala na ruky a nechala ho, aby sa so situáciou vysporiadal pekne sám. Dotykmi som ho zo začiatku nasmerovala, aby sa nechal pekne očuchať, t.j. zadkom k novému psovi a potom som to nechala na ňom. Vždy som sa snažila zostať pokojná, aby vedel, že situáciu mám pod kontrolou a nič sa mu nemôže stať. Postupne mu trvalo kratšie a kratšie, kým sa "oťukal" a začal sa s druhým psom hrať. Takto sme sa hneď prvý týždeň, čo bol Casper doma, zoznámili s vernými členmi našej svorky, s Badooškom a s Babe. Badoo je 5 ročný parson-jack-russel a Babe je jeho dcéra, o 2 mesiace staršia od Caspiho a narodila sa hluchá. Ideálny parťáci na prvá zoznámenie, keďže Badoo už bol zvyknutý na vyvádzanie malého šteniatka a Babe s Caspim si zase vynahrádzali šteniatkovské "hrátky".
Vedela som, že základom je na každú hru vždy dozerať a nenechať ju vyeskalovať, ak by sa náhodou zrazu začali hrať dominantným alebo agresívnym spôsobom (na stupnici od 1 do 10 je to väčšinou 10). Ak sa tak stane, hru treba prerušiť. Vždy si predstavím, ako by to spravila suka-matka, takže Caspera šťuchnem prstom jemne do krku alebo do slabín, dostane povel sadni, čím sústredím jeho pozornosť na seba a počkám, kým sa z 10 upokojí opäť na 0. Až potom hra môže opäť pokračovať. Pes sa tak naučí "dobrému vychovaniu" a pri styku s cudzím psom v budúcnosti nebude rozrušený, ani prehnane pobláznený a nepríde k roztržke, resp. je to menej pravdepodobné.
Ďalší týždeň sme sa zoznámili s boxerkou Roxi, ktorá je o mesiac mladšia od Caspera. Dvojka na pohľadanie :-)
Potom asi po dvoch týždňoch čo bol Casper doma sme začali chodiť do "škôlky" k pani Ivete na cvičák www.dobrypes.sk. Odporučila mi ju kamarátka, panička Badooša a Babe, ktorej pani Iveta pomáhala s výcvikom hluchej Babe, ktorú dnes všetci voláme "hluchaňka", jej výcvik je založený na posunkoch, ktoré dokonale ovláda a je z nej veselý a hravý psík. Pani Iveta pracuje spolu so svojimi štyrmi boarderkóliami Mendy, Baileys, Sisi a Bacardi, ktoré psíka učia všetkým potrebným "psím manierom", ako sa má správne chovať k ostatným psom, ako sa chovať vo svorke, ako poslúchať svojho "vodcu" a mimo iné je to profesionálna trénerka agility, u ktorej dnes aj s Casperom cvičíme. Týchto päť "dám" na čele s pani Ivetou dalo Casperovi ten najlepší základ pri socializácii s novými situáciami. Ak bol príliš bojazlivý, vyprovokovali ho k hre, ak bol príliš drzý, dostal to patrične pocítiť, ak nechcel prísť na zavolanie paničky, kólie mu jasne ukázali čo sa robí na povel "ku mne". Keby som to nezažila, tak by som tomu neverila, ale pes sa naozaj najrýchlejšie učí nové veci, ak ich ho naučí iný pes, resp. ak ich môže od nich "odkukať". Takto sa Casper bez problémov socializoval so zdravými psami a keď mal už po 4 mesiacoch absolvované všetky ostatné očkovania, postupne sme sa začali zoznamovať aj s cudzími psami, začali sme chodiť na "klasický" výcvik, o ktorom napíšem neskôr, a z Caspera sa stal pes, ktorý je najšťastnejší, keď môže pobehovať s inými psami a provokovať ich do hry. Zatiaľ sa u ňho ani raz neprejavil náznak agresie voči inému psovi, jediné čo robí je, že s hluchou Babe má veľmi zvláštny spôsob hry. Nahlas šteká, pri behu ju váľa na zem, stále do nej strká a vydáva zvuky podobné vrčaniu, ale nie je to to pravé vrčanie. Neprišli sme zatiaľ nato, prečo to robí iba jej, či tuší, že je v niečom iná, neviem. K iným psom si to nedovolil, zatiaľ. Začala som na poslednom spoločnom venčení pre istotu praktizovať, že keď už sa mi to zdá príliš prehnané, tak ich preruším, počkám kým sa Casper zase dostane na 0 a nechám ich pokračovať v hre. Uvidím, či sa jeho chovanie časom zmení.
Inak sa doslova vyžíva v tom, ak sa mu podarí druhého psa vyprovokovať, aby ho naháňal, v čom mu je verná "parťáčka" paterdálska teriérka Tara.
Zároveň som sa v rámci celkovej socializácie Caspera s novým prostredím snažila, brávať ho prvých 6 mesiacov na veľa nových miest, aby sa musel vysporiadať s novými situáciami a naučil sa spoliehať na mňa, ako na svojho vodcu svorky, na ktorého sa môže v každej novej situácii spoľahnúť, že má situáciu pod kontrolou (a keď nemá, aspoň som sa snažila tváriť, že mám, ale psa neoklamete :-)) Snažila som sa ho brávať aspoň na jedno nové miesto na venčenie týždenne a zoznamovať ho pravidelne s novými ľuďmi a psami. Brávala som ho na pikniky, opekačky, do nákupného centra, skrátka všade, aby toho čo najviac zažil a vedel, že nová situácia sa nerovná strachu ani panike. Išli sme takto napríklad na výstavu psov do Nitry, kde som vedela, že vstup do haly s množstvom psov, bude pre neho šok. Poprechádzali sme sa vonku a keď som videla, že je dostatočne pokojný na to, aby čelil novej situácii, smelo sme vkročili dnu. Nasledovala mierna panika a Casperove odmietanie pohnúť sa z miesta. Všade okolo chodili ľudia a psi a samozrejme prevládal hluk. Neťahala som ho na silu na vôdzke za mnou, ale prišla som k nemu, nechala som ho sedieť, dávala som pozor, aby na neho nikto nestúpil ani sa na neho nevrhol žiadny pes a snažila som sa, aby zachytil môj pokoj a vedel, že sa nič nedeje. Trvalo to asi 5 minút, keď som videla že sa uvoľnil a osmelil, vykročil a už sme išli pekne spolu po celej hale bez problémov ďalej. Vždy, keď takto zareagoval, čo bolo v ten deň ešte niekoľkokrát, tak som to riešila takto a už postupne to trvalo kratšie a kratšie, kým sa vždy osmelil a bol "v pohode". Bohužiaľ, v hale s veľkými plemenami si jeden pán neustrážil dobermana a ten bez varovania na Caspera skočil. Našťastie ho majiteľ hneď odtiahol, takže mu nestihol nič urobiť, ale Casper sa poriadne zľakol. Vedela som, že ho nesmiem zobrať na ruky a začať hneď "mojkať". Pes nerieši, čo sa mu stalo v minulosti, samozrejme si to pamätá, ale na rozdiel od človeka nie je posadnutý minulosťou a neplánuje si budúcnosť. Síce sa najprv zľakol, ale pobehol ku mne a ja som okamžite pokračovala v chôdzi ďalej, kde zbadal loptičku na zemi, začal ju oňuchávať, rýchlo som zapojila jeho čuch a vábila ho maškrtou, aby išiel ďalej a jeho mozog už dávno vypol nežiaduci zážitok s dobermanom a bol opäť pokojný a hravý. Ak by som ho naopak vtedy hneď zobrala na ruky a začala ho ľutovať a hladkať spôsobom chudáčik môj, čo ti to urobili, tak by sa v psovi naopak tento negatívny zážitok utvrdil, lebo už aj tak rozrušeného psa by som ešte viac rozrušila bľabotaním, ktorému on nerozumie a preniesla by sa na neho moja ľútosť a panika, namiesto pokoja a asertivity, že mám všetko pod kontrolou a môže sa spoľahnúť na svojho "vodcu".
Príklad si požičiam od Cesara, ktorý raz pomáhal Nemeckej Doge s menom Kane. Kane sa naháňal a hral na podlahe z linolea, až sa pošmykol a celou silou narazil do sklenenej steny. Jeho majiteľka Marina počula náraz a rýchlo sa k nemu ponáhľala s výkrikmi "Preboha, Kane, si v poriadku? Och, ty môj chudáčik ..." a tak ďalej spolu s množstvom rozrušenia a emócií. Aj keď to Marina myslela dobre a bála sa o Kaneovo zdravie, v podstate len posilnila Kanovu úzkosť v danom momente. V prírode, ak by sa Kanovi stala rovnaká nehoda a bol by s ním vyrovnaný pes z jeho svorky, po náraze by ho druhý pes pravdepodobne oňuchal a skontroloval, či je všetko v poriadku. Potom by sa Kane postavil, otriasol a jeho deň by pokračoval ďalej. Nepozastavil by sa nad tou nehodou, možno by si dával trochu viac pozor pri behu po klzkom povrchu. Kvôli reakcii jeho majiteľky si však Kane túto malú nehodu spojil s obrovskou traumou a fóbia bola na svete.
Stálo ma to veľa premáhania hneď sa na Caspera v podobných situáciách nevrhnúť a neľutovať ho a takýchto situácii sme zažili neúrekom, ale myslím, že aj vďaka tomu Casper zatiaľ nemá žiadne fóbie, ani traumy. Akurát je hysterický, keď vidí ihlu u veterinára a na to mi zatiaľ nestačila žiadna trpezlivosť ani pozitívna energia sveta, aby sa upokojil. Vždy to skončí modrinami, škrabancami, hystériou a občas skončí vakcína omylom v ruke veterinára, ale verím, že časom aj na toto nájdem spôsob, ako by sme to mohli zvládať lepšie.
Príklad si požičiam od Cesara, ktorý raz pomáhal Nemeckej Doge s menom Kane. Kane sa naháňal a hral na podlahe z linolea, až sa pošmykol a celou silou narazil do sklenenej steny. Jeho majiteľka Marina počula náraz a rýchlo sa k nemu ponáhľala s výkrikmi "Preboha, Kane, si v poriadku? Och, ty môj chudáčik ..." a tak ďalej spolu s množstvom rozrušenia a emócií. Aj keď to Marina myslela dobre a bála sa o Kaneovo zdravie, v podstate len posilnila Kanovu úzkosť v danom momente. V prírode, ak by sa Kanovi stala rovnaká nehoda a bol by s ním vyrovnaný pes z jeho svorky, po náraze by ho druhý pes pravdepodobne oňuchal a skontroloval, či je všetko v poriadku. Potom by sa Kane postavil, otriasol a jeho deň by pokračoval ďalej. Nepozastavil by sa nad tou nehodou, možno by si dával trochu viac pozor pri behu po klzkom povrchu. Kvôli reakcii jeho majiteľky si však Kane túto malú nehodu spojil s obrovskou traumou a fóbia bola na svete.
Stálo ma to veľa premáhania hneď sa na Caspera v podobných situáciách nevrhnúť a neľutovať ho a takýchto situácii sme zažili neúrekom, ale myslím, že aj vďaka tomu Casper zatiaľ nemá žiadne fóbie, ani traumy. Akurát je hysterický, keď vidí ihlu u veterinára a na to mi zatiaľ nestačila žiadna trpezlivosť ani pozitívna energia sveta, aby sa upokojil. Vždy to skončí modrinami, škrabancami, hystériou a občas skončí vakcína omylom v ruke veterinára, ale verím, že časom aj na toto nájdem spôsob, ako by sme to mohli zvládať lepšie.
Tento spôsob socializácie sa mi len osvedčil, pani Ivetu a jej štyri veselé dámy srdečne každému odporúčam a môžem len opäť potvrdiť, že trpezlivosť a dodržiavanie pravidiel počas prvých mesiacov života psa prináša svoje ovocie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára