Moja predstava bola, že to bude príjemne strávený deň, kde sa zoznámime s ostatnými majiteľmi a rovnakými psami, Casper sa poriadne vybehá a s novými zážitkami pôjdeme domov. Vedela som od začiatku, že psie dostihy ako také sú veľmi spornou záležitosťou, hlavne v Spojenom kráľovstve, kde majú minimálne rovnakú obľubu ako konské dostihy u nás, búrlivo sa na psích dostihoch stávkuje, všade počuť krik a štekot. Beh loviaceho chrta je podľa mňa neuveriteľne krásny zážitok pre oko, pri pohybe vidno na psovi každý sval a chvíľami robí také obrovské kroky, že na momentkách z dostihov to vyzerá, ako keby letel vzduchom a nie bežal.
Profesionálne psie dostihy vyzerajú asi takto:
Hneď pri príchode mi bolo čudné, že všade zaparkované samé autá so slovenskými a českými evidenčnými číslami. Prišli sme celkom skoro, okolo 9.30, takže tam bolo zatiaľ asi 10 psov, čo sa viac-menej stratilo. Trvalo mi chvíľu, kým sa mi podarilo zistiť, ako to na tréningu funguje, ale musím hneď povedať, že rakúske tetušky a ujko, ktorí to tam vedú, sú veľmi milí a ochotní, napriek tomu, že im to tam na 95% obsadili Slováci a Česi, nie všetci s dobrou výchovou, ale k tomu neskôr. Tetuška Fridl mi narýchlo všetko vysvetlila. Takže funguje to tak, že ráno najneskôr 9.30 prídete so psom, nahlásite meno a dĺžku trate, ktorú chcete, aby pes odbehol (skúsené chrty väčšinou 480m, menej zdatní bežci a začiatočníci väčšinou 360m a ďalej 120m, 100m, 80m, 30m, atď) a čakáte, kým prídete na radu. Pôvodne som Caspera nechcela dávať hneď behať, ale chcela som aby najprv trénoval na svoju hračku a striedavo na návnadu, ale Ujo na neho pozrel a povedal, že netreba, že vipet sa predsa chytí hneď a napísal nás teda na 80m, čo mal byť Casperov prvý beh. Všade postávali skupinky chovateľov so svojimi psami, niektorí milí na pohľad, iní zazerali. Postupne sa začali schádzať psi až tipujem, že sa ich tam nazbieralo možno 60-80 a beh na 80m bol naplánovaný až ako jeden z posledných behov dňa. Tak som zobrala Caspera a išli sme sa poprechádzať okolo trate.
Ako sme sa začali motať popri dráhe, videla som, že Casper sem tam započul a zaostril na návnadu, ale väčšinou sa hneď spustil spomínaný hukot, štekot a zavíjanie a krik majiteľov na psov, takže môj pes si zrazu v strede chodníka sadol a pozeral ticho okolo seba. Mne to prišlo také smiešne, že ani môj pes ako keby neveril vlastným očiam, kde sme sa to ocitli, že zo mňa v momente opadol počiatočný šok a povedala som si, že ale veď počkáme, kým prídeme na radu a potom sa rozhodneme ako ďalej. Prešli sme to celé dokola a našli sme pár výnimiek psov, ktorí v tichosti ležali obďaleč dráhy v aute vo svojej prepravke, oddychovali so svojimi majiteľmi a čakali na svoj "beh". Takto som si presne predstavovala, že to má vyzerať u psa, ktorého majiteľ to robí pre zábavu psa a nie pre seba. Bohužiaľ, na ruke sa to dalo spočítať. Títo majitelia boli väčšinou milí ľudia, ktorí sa so mnou dali do reči, poradili, porozprávali mi, bez nejakého odporu či neochoty, či nebodaj strachu z budúcej konkurencie. Ako som sa prechádzala, občas sa pri mne zastavili iní ľudia, pýtali sa, odkiaľ je Casper, podaktorí, keď zistili, že nemá rodokmeň pôvodu, už sme pre nich neboli na ďalšiu diskusiu zaujímaví, a keď som túto skutočnosť nespomenula, tak sa ho snažili všemožne zaradiť do nejakého vrhu z nejakej chovateľskej stanice, aby si mohli hneď v hlave pospájať, akých má asi rodičov s akými výsledkami. Vyvrcholilo to tým, že sa pri mne pristavila jedna pani s dvomi uškriekanými talianskymi chrtíkmi, ktorí skákali a štekali po všetkom, čo zbadali, na čo Casper opäť zareagoval tak, že si sadol, ticho na nich pozeral a evidentne sa snažil pochopiť, či sa na neho hnevajú alebo sa chcú hrať, lebo striedavo vrtel chvostom a striedavo sa snažil schovať za mňa. Milá pani sa ako niekoľko ďalších ľudí pred ňou, začala vypytovať, odkiaľ Casper je. Po chvíli sa tam rozhorčene začala rozhadzovať, že čo to je za nápad, kúpiť si "nepapierového" vipeta a že ona jeho chovateľku teda veľmi dobre pozná, čo je to za "hroznú" ženskú, že si dovolí mať nepapierový vrh. Ja na Casperovu chovateľku nedám dopustiť, napriek tomu, že som ju predtým nepoznala, je vždy ochotná nám v hocičom pomôcť, sama má doma 6 chrtov, je to veterinárka, o Caspera sa vzorne starala a rozhodne má viac jasno vo svojom konaní, ako táto "milá" pani s upišťanými neurotickými chrtíkmi. Milá pani podľa mňa vôbec netušila o koho ide a podľa nej evidentne pes bez rodokmeňa pôvodu nemá právo behať po rovnakej zemi ako "papierový" pes. S pani sa nedalo inak, ako jednoducho v strede rozhovoru odísť. Bola som rozhodnutá, že sadám do auta a napriek svetlým výnimkám z tejto "prepnutej" psíčkarskej komunity odchádzam. Po ceste k autu sa ku mne pristavila jedna pani, ktorá bola svedkom tejto "scénky" a povedala mi, že nech si z toho nič nerobím, že veď ide o psa, bohužiaľ sú aj takí ľudia, ktorí na to zabúdajú. Postupne prišla ďalšia slečna, ktorá mi neskôr aj pomohla v cieli, keď Casper dobehol, stretla som ďalšieho pána, ktorý zhodou okolností Casperovu chovateľku pozná, ale nepovedal by o nej krivé slovo, na rozdiel od vyššie spomínanej pani. Tak som sa proste obrnila hrošou kožou a povedala som si, že už keď tu čakám 3 hodiny, tak to predsa nevzdáme. Casper sa síce moc na beh netváril a skôr tam mal toho všetkého asi aj plné zuby, ale zvládol to. Videla som, že je ešte pomerne pokojný, neskákal, ani sa nervózne nešklbal z obojku, tak sme ostali.
Pre lepšiu ilustráciu, atmosféra a nálada psov pred behom je asi takáto:
Beh na 80 m prišiel na rad o 1hej poobede a celé sa to zomlelo za necelú minútu. Začiatočníci ako je Casper štartujú po jednom a z "voľného" štartu, čiže nejdú z boxov, ako je na videu vyššie. Cieľom je, aby pes sledoval celý beh návnadu, nič neodpútavalo jeho pozornosť. V cieli by mal do návnady zahryznúť(začiatočník) a mal by vám ho tam odchytiť, na začiatku vraj najlepšie niekto cudzí, aby pes nebežal za svojim majiteľom na konci trate, ale za návnadou. Takže Caspera som chytila v stoji rukami medzi mojimi nohami, ujo povedal, že ho mám pustiť, keď sa spustí návnada a uvidíme, či pobeží. Návnada sa rozbehla, ja som ho pustila a milý Casper odšprintoval 80m úspešne na koniec dráhy za návnadou a dokonca ju vraj na konci "zakusol", ako mi povedala slečna, čo mi ho tam odchytávala. Ujo ho pochválil, že super a že teda ďalšiu nedeľu na ďalšom tréningu....a na toto sme tam my strávili 4 hodiny čakania. Keď som prišla pre Caspera do cieľa, viac-menej bol dezorientovaný a to, že minútu predtým niečo naháňal, už podľa mňa aj zabudol. Išla som sa s ním prejsť ďalej od trate na pole za areálom a snažila som sa si utriediť dojmy z celého tohto dňa.
Musím uznať, že vidieť bežať všetkých tých chrtov, bol naozaj krásny zážitok. Napriek nepríjemnostiam som tam stretla aj veľmi milých a ochotných ľudí a aj zopár pokojných a vyrovnaných psov. Naučila som sa zase nové veci o strave a kĺboch u chrtov, o rôznych iných aktivitách a aj to, že Casper nie je sám, ktorého strašne baví kradnúť veci, ale robia to snáď všetky vipety, čím nepozorovanejšie, tým lepšie. Napriek tomu, si nemyslím, že by to pre môjho psa bol taký absolútny zážitok, ktorý by mu chýbal ku šťastiu. Posudzujem to ale z pohľadu absolútneho dostihového amatéra, nemala som v pláne sa tomu so psom venovať na profesionálnej úrovni a skôr som v tom videla zdroj zábavnej aktivity pre psa. 90 % majiteľov, s ktorými som sa rozprávala, okrem dostihov, coursingu a vlastnej záhrady svojho chrta v živote nepustili z vôdzky, lebo vraj naháňa všetko, čo vidí. No tak to sa teda tomu psovi ani nedivím, ak túto dostihovú procedúru absolvuje každý víkend. Pes sa mi zdal absolútne vyčerpaný a vystresovaný už len z toho času, ktorý strávi v absolútnom vypätí všetkých zmyslov, keď čaká na svoj beh, ktorý ho už potom vyčerpá totálne na dno jeho možností. Ja mám momentálne psa, ktorého bez problémov venčím na voľno, teda nie na sídlisku, lebo to je predsa len príliš nebezpečné, ale v lese alebo na poli ho môžem pustiť, bez toho, aby mi zdrhol za prvým mihnutím sa v tráve (uznávam, občas naháňa cyklistov, ale na tom pracujeme :-). Chápem, že pre majiteľov, ktorí si nemôžu dovoliť venčiť chrta na voľno, sú dostihy a coursing ideálnou aktivitou pre vybitie energie aj fyzický tréning psa. Casper nekňučí, ak by sa chcel niečoho dožadovať, šteká zatiaľ len ak sa hrá so psami v rámci hry a chôdzu pri nohe má tiež celkom zvládnutú bez šklbania sa z obojku. Nechcem, aby sa z neho stal vystresovaný pes, ako tí, ktorých som videla na tých dostihoch, samozrejme česť výnimkám. Škoda, že nie každý pes sa z toho môže tak tešiť a užívať si to, ako tých pár pokojných výnimiek, ktoré som tam videla, ale to už je vo veľkej miere aj o prístupe majiteľa. Casper sa síce preukázal ako dostihový talent, ale myslím, že jeho energiu v pohybe a záujem skôr nasmerujem iným smerom, ako sú umelé zajačiky na dostihoch, či v coursingu a myslím, že nebude o nič menej šľastný ako vipety, ktoré behajú dostihy každý víkend. Uvidíme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára