Tak sme asi pred mesiacom opäť začali cvičiť a to už su teda úplne iné tréningy. Postupne nám pribúdajú nové a nové prekážky a predlžuje sa parkúr, Casper si v tom začína byť istejší a viac sa tomu oddáva, pričom panička samozrejme tempom nemá šancu stíhať s chrtom, takže nemám problém, že by mi chýbal pohyb :-)
Trénujeme ďalej pod vedením pani Ivety Lukáčovej z klubu Dobry Pes, ktorú som spomínala už v niekoľkých príspevkoch. Je pravda, že robiť agility s Casperom nie je také jednoduché, ako možno s inou rasou psa, ale zase o to viac sa teším, keď mu to ide. Niekedy si proste postaví hlavu, "prepne" ho a prekážku, ktorú inokedy bežne robil, sa rozhodne, že práve v ten deň proste robiť nebude a hotovo. Základom je, že ho do ničoho nenútime. U ňho by to ani k ničomu neviedlo, lebo čím viac ho človek do niečoho núti, tým menej dosiahne. Väčšinou na ňho platí, keď ho začnem ignorovať. Zrazu je mu divné, že nedostáva žiadne povely a nikto nič od neho nežiada a príde sám, "prepne sa naspäť" a zase behá cez prekážky ako o život. Taktiež sa mu ťažšie učia nové prekážky, ktoré nepozná, ale našťastie mne aj pani Ivete dôveruje natoľko, že po začiatočnom zaváhaní už väčšinou prekoná svoj strach a prekážku zdolá. A tá jeho radosť potom, keď behá tu prekážku aj sám od seba, aby všetci videli, že to vie, to mi dokáže vylepšiť náladu na celý deň.
A čo je to vlastne Agility? Dovolím si na tomto mieste požičať informácie zo stránky pani Ivety:
Agility je kynologicky šport, pri ktorom psík za pomoci psovoda prekonáva jednotlivé prekážky v parkúre. Parkúr aj samotné hodnotenie behov je veľmi podobné konskému parkúrovému skákaniu.
Princípom agility je, aby psovod previedol psíka cez parkúr bez chýb a v čo najlepšom čase. Dôležité je, že psík na sebe nesmie mať nič, ani obojok, vodítko a pod, psovod sa nesmie psíka počas behu nijako dotýkať. Navádza ho iba svojim hlasom, vypomáha si ukazovaním rukami, či celým telom. V každom prípade nemôže prísť ku kontaktu medzi psíkom a psovodom. Pri úmyselnom dotyku je tím diskvalifikovaný rozhodcom. Samotný rozhodca okrem korektného posudzovania má za úlohu aj parkúr vymyslieť tak, aby bol plynulý a zároveň náročný podľa druhu behu, ktorý sa bude akurát bežať a zároveň musí dbať na to, aby postavil parkúr taký, ktorý ešte nikde nikdy nebol postavený. Psovod má možnosť si tento parkúr pozrieť pár minút pred behom a psík ho vidí vždy naostro, keď príde v štartovnej listine na tento tím jeho čas. Je to vždy veľké vzrušenie nielen pre psíka, ale aj psovoda. Ale v konečnom dôsledku aj pre rozhodcu, ktorý sa musí snažiť posudzovať tak, aby v ničom daný tím nezvýhodnil, alebo mu nijako svojim rozhodnutím neublížil. Samé preteky agility sú vždy najnáročnejšie hlavne pre rozhodcu. Pre daný tím na trati, ak pochopí princíp agility, je to vždy iba hra, na konci ktorej je radosť oboch v tíme, bez ohľadu na dosiahnutý výsledok. Podľa tohto rozoznáte ozajstných agilitákov od ľudí, ktorí sa na agilitákov iba hrajú. Agility je hra, hrou sa začína v tréningu a hrou to pokračuje na pretekoch na akejkoľvek úrovni. Ak toto agiliták pochopí, tak až vtedy sa z neho stáva ozajstný agiliták. Dovtedy je to len psovod a pes, nie agility tím.
Agility sa behá na ohraničenom parkúre 20x40 m, na ktorom je 15 až 20 prekážok. Prekážky rozostaví rozhodca, očísluje poradie prekážok, stanoví štandardný čas na prekonanie prekážok a ostatné je už na tímoch, ako parkúr zabehnú a organizátoroch, ktorí všetko pripravia od propozícii na preteky, cez samotný priebeh pretekov, až po vyhodnotenie celého podujatia.
Rozhodca pri stavbe parkúru vychádza z toho, o aký beh sa jedná, či to je skúška, alebo otvorený beh pre všetkých účastníkov pretekov. Ak sa jedná o skúšky agility, je potrebné si zvážiť, o akú skúšku ide, nakoľko v agility poznáme tri úrovne skúšok, od A1, až po skúšky A3. Každá zo skúšok má určitú svoju náročnosť parkúru. Podľa toho sú aj použité a postavené prekážky. Používajú sa prekážky skokové, priebežné, prekážky s kontaktnými zónami a stôl.
Medzi skokové prekážky patrí skoková prekážka jednoduchá, múr, kruh, alebo skok ďaleký. V priebežných prekážkach sú tunel pevný a tunel latkový a divácky veľmi obľúbený slalom. Dobrí agiliťáci túto prekážku veľmi milujú. Prekážky s kontaktnými zónami sú áčko, kladina a hojdačka, ktorú psi moc radi nemajú, ja osobne ju považujem za jednu z najťažších prekážok v agility. No a nakoniec je tu stôl, ktorý sa v súčasnosti v parkúroch vyskytuje len sporadicky. Samozrejme prekážky sú výškovo nastaviteľné pre všetky tri kategórie small, medium i large.
Ja som s Casperom momentálne Agility absolútne prepadla. Vidím na ňom veľké pokroky a hlavné vidím, že má z toho radosť. Učí ho to viac sa sústrediť na to čo robí, viac sa sústredí na mňa a na môj povel a nie na poletujúce motýliky alebo včielky, ako to bolo na začiatku. Na pohľad to vyzerá veľmi jednoducho, ale nie je. Pre psa je to namáhavé fyzicky, ale aj psychicky, lebo neustále musí vnímať svojho psovoda a sústrediť sa aj na parkúr. Pre psovoda je to náročné na fyzickú kondíciu, lebo celý parkúr samozrejme musí odbehnúť so psom. A v prípade, ak beháte agility s chrtom, mám pocit že sa ubehám k smrti. Ak do toho totiž Casper dáva všetko, často ho nestihnem ani dobehnúť na koniec tunela alebo na koniec kladiny a povel na ďalšiu prekážku mu kričím z diaľky. Samozrejme, ak sa mladému pánovi zrovna nechce, na konci tunela ho čakám ja, kým sa mu uráči vyliezť. Každopádne to neznamená, že tam so psom hodinu nič iné nerobím, len behám cez prekážky. Práve naopak, pod vedením pani Ivety je to pre psa aj samotný výcvik. Zároveň si v rámci prestávky môže vždy pár minút pobehať so 4 boarderkóliami, potom chvíľku trénuje, potom si zase pobehá a tak. A čo je pre psa väčšia odmena ako tráviť čas v spoločnosti 4 krásnych sučiek? Pre Caspera malé Vianoce :-) No a pre mňa je to aj obrovsky náročne na koordináciu pohybov. Ja, "tanečné drievko", čo som sa nikdy neučila žiadne choreografie, tak si nikdy neviem zapamätať na ktorú prekážku musím viesť psa z ktorej strany a kde sa ako otočiť a podobne. Pani Iveta má v tomto železné nervy, lebo zo začiatku mal na mňa nervy aj Casper, keď chcel behať na plno, ale panička mu to pokazila, lebo som sa zasekla na nejakej prekážke v zlom smere a nevyšiel mi krok na ďalšiu a on potom samozrejme trucoval, že on s neschopnými psovodmi predsa nebude trénovať. Takže pokroky robí nie len Casper, ale aj ja :-)
Dnes sme zabehli zatiaľ najlepší a najdlhší parkúr ako sa nám zatiaľ podaril, pre niekoho to bude vyzerať, že veď iba pár prekážok, ale ja som sa cítila ako keby Casper vyhral olympiádu, keď to celé zabehol, až na ten posledný tunel, ktorý nechcel zabehnúť, ale mimo kameru to dal :-) Teším sa na celú túto ďalšiu sezónu, čaká nás ešte veľa trénovania a zábavy a budúci rok si už snáď užijeme aj na nejakej Agility súťaži.
V auguste ideme aj s našimi Agility buddies Badoo & Babe na agility seminár, z ktorého určite prinesiem ďalšie videjka ako sa nám v tomto športe darí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára