Ale začnem po poradí, ako som ho na celé odlúčenie pripravovala, ako to celé prebiehalo (sprostredkovane od mojich rodičov) a ako to dopadlo.
PRÍPRAVA
Ešte než som sa rozhodla pre psa, som sa mojimi rodičmi dohodla, či budú súhlasiť, aby ho postrážili, ak budem potrebovať niekam odcestovať. Súhlasili, pod podmienkou, že to bude vychovaný a poslušný pes. Takže od malička som ho začala na nich zvykať, aby sa tam cítil ako doma, čo je opísané v iných príspevkoch o výchove psa a socializácii. V jeho 11 mesiacoch boli pre neho moji rodičia po mne prakticky jemu najbližšie osoby a cítil sa u nich ako doma. Týmto som vedela, že sa mi pohodlne podarilo eliminovať stres z cudzieho prostredia.
Zároveň som ho od malička učila, aby vedel u nich zostať aj sám, bezomňa. Robila som to tak, že sme prišli na návštevu, po hodinke som sa obliekla, poslala som ho na miesto a prikázala mu aby zostal a išla som si na hodinu zabehať. Potom som sa vrátila a samozrejme som dodržiavala základné pravidlá podľa Cesara, že pes sa nesmie pri vítaní priveľmi rozrušiť, nesmie skákať, a pod. Ak sa takto správa, treba ho ignorovať. Na Caspera väčšinou platil povel "sadni", pekne si sadol, počkala som, kým som videla, že sa upokojil a potom sme sa privítali, čím som mu umožnila, aby zostal pokojný a vyrovnaný, bez zbytočného ošiaľu a paniky typu "hurááá, panička sa vrátila, musím ju celú doskákať a doškriabať a zhodiť, lebo ak to neurobím, druhý krát už sa nevráti". Takto si postupne zvykol, že aj keď sme na návšteve u mojich rodičov, môžem odísť a on zostáva v pohode.
Ďalšia vec, ktorej som sa chcela vyhnúť, je teatrálny odchod z domu s kopou batožiny, pes len pozerá a nevie čo sa deje. Takže som všetky Casperove veci pekne zbalila večer pred odchodom a odniesla ich k rodičom, aby keď ho tam na druhý deň priveziem, už mal všetko nachystané, hračky, misky, pelech, atď. Na druhý deň ráno som teda išla len klasicky s mojou taškou, ktorú nosím vždy, keď ideme von a s Casperom na vôdzke, takže pre neho všetko vyzeralo ako bežná situácia, keď ideme na návštevu k mojim rodičom a nič nenaznačovalo vybočovanie z normálu. Po hodine som odišla, ako vždy keď som len išla behať. Pre Caspera tak nenastala žiadna výnimočná situácia, ktorú by predtým nezažil. Musím však upozorniť, že som sa ním tesne pred mojich odchodom nelúčila. On by nechápal, čo sa zrazu deje, prečo sa s ním zrazu toľko maznám a toľko na neho rozprávam, cítil by moju energiu, že som smutná a panika by bola úspešne na svete. Ja som sa s ním rozlúčila ešte u seba doma, skôr, ako sme odišli k našim, približne 2 hodiny pred mojim reálnym odchodom, takže jemu to bolo viac-menej jedno.
Okrem toho som informovala aj veterinárku, keby náhodou sa niečo dialo, aby vedela, že Caspiho majú na starosti moji rodičia.
PRIEBEH
Prvý deň zvládol vraj Caspi úplne v pohode, mama mi písala pravidelne SMSky, že spí, alebo že sa hrá, alebo že smutne pozerá na dvere, alebo že dostal kostičku, atď. Prvých pár dní vraj bol smutný, najprv stál pri dverách, ale že nekňučal, ani sa nestalo, že by nechcel žrať. Prvé dni som mame pre istotu zakázala, aby ho nenechávala bez dozoru pusteného na záhrade, aby ho náhodou nenapadlo ísť ma hľadať a preskakovať plot, ale kdeže, až tak ďaleko jeho smútok nezašiel :-) Rodičia dodržiavali režim, aký Casper bežne má, takže ani v tomto sa pre neho nedialo nič nenormálne. Mamina nie je moc veľký "psíčkar" a tak sme sa poctivo učili ako ho má venčiť, aké povely fungujú a podobne. Nemala odvahu ho púšťať na voľno, kým tu nebudem a tak aby sa napriek tomu Casper na prechádzke unavil, s ním poctivo chodila vždy na obed na hodinovú prechádzku, kde striedala "chôdzu pri nohe" a "voľno" v rámci dĺžky vôdzky, Casper tak musel mentálne pracovať, aby vykonával povely. Ocino, keď prišiel z práce, tak sa s ním večer snažil chodiť tiež na "vybehávacie" prechádzky, on ho bežne púšťal, lebo sme vedeli, že ocina poslúcha na povel "ku mne". Okrem toho som dohodla s Ivetkou na cvičáku pomoc, že ak by ho mama potrebovala vybehať, alebo si ísť niečo na dlhšie vybaviť, tak ho tam môže priviezť a on sa tam vybehá s ostatnými psami. Takže aj takto mal postarané o dostatočný pohyb, aby bol unavený a nemal čas vymýšľať, čo by u našich mohol vyparatiť.
Celkovo vraj Casper bez problémov poslúchal bez vážnejších záchvatov smútku (tie som mala asi skôr ja ako on). Všetko vždy zožral, mamu nespúšťal z očí a kam sa pohla, tam bol pri nej a pri ocinovi veselo behal na prechádzkach. Jeden večer som si na maily našla príhodku, ako si ocino ráno spravil raňajky, chleba so šunkou, nechal ho na tanieriku na kuchynskej linke a išiel si pre noviny do schránky, že si prečíta pri raňajkách. Milý Caspi neváhal, využil chvíľku nestráženého chlebíčka, uchmatol šunku a mama už len počula krik, že Casper zožral ocinovi šunku z chlebíčka a samozrejme olízaný chlebík mu veľkoryso nechal na tanieri a tváril sa, že to odtiaľ predsa zmizlo samo! Niečo podobné sa zopakovalo, keď mama nakrájala na doske mäso do polievky a išla do garáže pre cibuľu, vrátila sa, mäso nikde a Casper nenápadko spal v pelechu.
Inokedy zase písali o tom, ako v Bratislave strašne prší, Casper sa nechce venčiť a vždy len na záhrade zalezie pod najbližší strom, kde rýchlo spraví, čo potrebuje a ani za svet naspäť, lebo však v daždi on predsa nebude chodiť po vonku! Živo som si to vedela predstaviť.
Potom prišla príhodka, keď sa milý Casper rozhodol, že už je ten správny čas, aby mohol naháňať zajace a tu musím odcitovať mail, ktorý mi ocino napísal:
"Dnes sa v Casperovi prebudil duch lovca. Naháňal zajaca cez pole a potom za ním skočil do repky. A nie z nej vyliezť. Tak som za ním vliezol ja. Podľa pohybu vrcholcov repky som si myslel že je to Casper. Ale to boli len zajace. A on vybehol úplne odinakiaľ a ešte k tomu z druhej strany cesty. Bola tam aj jedna suseda, ale ani jeden sme ho nevideli kedy prebehol. Ja som bol v tej repke a ona ho zbadala ako vybehol z druhej strany. Lepilo mi. Vybehol celý mokrý a zasratý. Ale dobre to dopadlo."
Stalo sa to na poli, kam bežne Caspera chodievam venčiť, ale je fakt, že zajaca sme zatiaľ nikdy nestretli. Neviem, či by sa rozbehol ho naháňať, keby som tam s ním bola ja, ale predpokladám, že áno. Každopádne to vraj celé trvalo asi 10 minút, ocino sa už samozrejme bál, že psa nikde, keď sa zrazu Casper k nemu vrátil, poslušne si sadol a s blaženým výrazom na tvári na neho pozeral. Tatko hovoril, že mu ani vynadať nemohol, lebo bol za prvé rád, že sa vrátil a za druhé v podstate poslúchol a prišiel k nemu. Dnes sa na tom smejem, ale keď si predstavím, čo z toho mohlo byť, až mi zle príde.
Vďaka týmto príhodám mi samozrejme bolo na dovolenke patrične smutno. V Indonézii sú ulice a pláže plné túlavých psov a samozrejme, čím dlhšie som tam bola, tým viac som mala chuť ich hladkať a starať sa o nich, zdravý rozum však našťastie zvíťazil a počkala som až domov na Caspera.
PO NÁVRATE
Privítanie bolo presne proti všetkým Cesarovým pravidlám, ale to už to bolo jedno aj mne, lebo som sa tešila asi rovnako ako Casper. Poskákal ma od hlavy po päty, poškriabal mi celé nohy a chrbát a všade kam dočiahol, až nevedel čo má robiť od radosti a začal mi "nakrývať" nohu. To som zostala stáť ako obarená, lebo to nikdy predtým ani neskúsil, takže rovno som mu to zakázala, ešte to pár krát vyskúšal a potom to prešlo. Pýtala som sa na druhý deň Ivety (cvičiteľky), že čo to malo znamenať, či to nie je prejav, že sa snaží si ma podriadiť zrazu, ale pravdepodobne len naozaj od radosti nevedel už čo so sebou, tak sa to takto prejavilo na chvíľu. Musím povedať, že prvých pár dní po mojom príchode bol mierne dezorientovaný, prvý večer dokonca stál pri dverách a chcel ísť asi naspäť k našim alebo čo. Ďalší deň na cvičáku bol v úplnom strese, vracal, mal hnačku a evidentne nebol vo svojej koži. Potom zase nastal druhý extrém, keď sa odomňa nepohol ani na 5 centimetrov a chodil so mnou ešte aj na WC. Potom to prešlo a zrazu sa začal vonku báť psov, stačilo, že na neho zaštekal malý pudlík a on hneď ku mne k nohám. A na ďalší deň sa z toho celého našťastie vyspal a už to je opäť môj Casper, puberťák-hormónik.
Keď to zhrniem, tak to dopadlo vlastne super, celá príprava a zvykanie Caspera si na mojich rodičov sa vyplatila. taktiež bola obrovskou pomocou Iveta, lebo som vedela, že keby nastal akýkoľvek problém, mama sa na ňu môže obrátiť a spolu Caspera dajú do poriadku a rozhodne každému odporúčam, aby si takúto osobu našiel. Skôr si myslím, že najbližšie už ja ako panička nezvládnem také dlhé odlúčenie :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára